štvrtok 17. marca 2011

Osaka love (Dobrí sú zlí a zlí sú dobrí XIII)

              „Čo si myslíš? Že keď na mňa ukážeš pár bicepsov tak sa zľaknem?“ možno by  mal zahrať na neho komédiu. Nebude to ľahké, ale aspoň tak odpúta jeho pozornosť. Jediné čo však neustále krížilo Akirov rozum bol ten obraz Estebana škeriaceho ako diera v nových vrátach. Tak rád by mu tú dieru zapchal. Trebárs mu vylámal všetky zuby.
            „Čo som ti vravel Michi. Ani trocha mu nezáleží na tom, čo cítiš a chceš. Mohol si mi povedať na rovinu prečo tu chceš ísť. Nešťastná láska, alebo iná tragédia.“ Rozhodil teatrálne rukami. Lenže vnútri to celé cítil rovnako ako vyslovovali jeho slová. Nič nebolo v ten okamih reálnejšie než táto predstava odchodu bez Michia. Toho jediného odchodu, ktorý bude možný. Sľúbil mu, že ho neopustí, a nech už sú tie dôvody akékoľvek, bude rovnako podstatné to, čo nakoniec bude chcieť urobiť sám od seba. I keby mal Michia prinútiť aby sa zdvihol a tomu chlapovi sám jednu natiahol do ksichtu.
            „Michiovi bude so mnou veľmi dobre. Vďaka, že si ho priviedol. Živého a zdravého. Vieš, Michiovi rodičia neradi vidia, že ich jediný synáčik je na mužov. Udržiavali sme spolu tajný pomer.“
            „Na čo mi to vykladáš?“ opýtal sa Akira nezaujate. Prehliadol si nechty na ľavej ruke. Škoda, že nefajčí využil by to jeho blábotanie v nejaký prospech. I keď i to je diskutabilný prospech nikotínu v jeho pľúcach. „Vôbec ma nezaujímajú tvoje dôvody aby sme sa pochopili.“ Podišiel k Michiovi ktorého vzal za ruku a postavil. Proste odídu či sa to pánovi Don Chuanovi páči alebo nie. Trebárs mu dá tou malou škatuľkou čo leží na stolíku po hlave. I keď kto vie, či to bude vôbec pôsobiť na takú svalovú hmotu. Zrejme ju má namiesto mozgu. Pretože keby jeho hlava obsahovala nejaký mozog, kde sa uchováva rozum, nevypotil by zo seba tieto jasné a nezvratné drísty.
            „Tebe to zjavne ešte nedošlo však?“ rozosmial sa Esteban. „Michio ťa využil. Od začiatku sme ťa obaja využívali. Padol si síce náhodou za našu obeť, ale funguje to.“
           „Prestaň už...“ Akira zrazu pocítil jasnú absenciu Michiovej ruky v tej svojej. Otočil na neho hlavu. Hnedovlasý mladík podišiel k Estebanovi, ktorý ho objal okolo ramien.
            „A... vy dvaja máte zrejme nejakú psychickú poruchu, ktorú vedome zdielate.“
            „Je mi to ľúto Akira.“ Takže malému Michimu ktorý bol znásilnený to je ľúto? A čo keby mu už na začiatku povedal, že mu je to ľúto? I keby to opakoval ešte ďalšie tri životy tak mu to nedopustí. Tak či tak skončí ako nejaký slimák alebo dážďovka za svoje chovanie. Takže nebude mať ako mu povedať, že mu je to ľúto.
            „Ty si sa... nechal dobrovoľne znásilniť?“ Esteban sa usmial a pritisol si Michia k sebe. „To bola moja práca.“
            „Moment.“ Zdvihol Akira ruku a otočil sa k oknu ktoré otvoril. „budem zvracať.“ I tá pravdepodobnosť, že mal čo vyvrátiť by bola skôr bližšie k nule. Človek by to všetko vyvrátil von oknom, ale Akira sa otočil a svoje ako také ostatky jedla dramaticky a so šarmom vylúčil na Estebanovu posteľ. Otrel si ústa do periny a založil ruky v bok. Esteban vytočene pustil Michia. „To sa stáva. Malý zmrd, ktorý ujde z domu. Pretiahli ho, a zabili. Pohodené telo v uličke.“ Esteban ho chytil za golier košele. O pár okamihov neskôr videl už len podivné obrazce ako zahmlenie a rozpitie Akirovej usmiatej tváre. V ruke držal známy podivný predmet kockového tvaru. Čierna kocka v jeho ruke sa zaleskla v jemnom svetle. Akira si ju pretočil v ruke a znova udrel potácajúceho Estebana do hlavy. Bola síce ľahká, ale tvrdšia než človek čakal. Nemali by byť dekoratívne predmety neškodné? Teda aspoň by mohli vyzerať ako dekorácia. A nie čierna kocka. Čo to vôbec má znamenať? Čierna kocka? Akira si ju zaujato pretáčal stále dookola. Všetky steny boli rovnaké a leskli sa. „na človeče to asi nepoužijeme.“
            „Poď!“ ozvalo sa z obývačky. Ani si nevšimol, že Michio vybehol. Akira drasticky  kocku, ktorú zabalil do periny. „čo tam toľko robíš?“ objavil sa vo dverách nervózny Michi.
            „Zbavujem sa DNA!“ dve slabo hnedé oči sa prekvapene rozšírili na čo sa Michio pohol prekvapivo smerom k Akirovi a pomohol mu s perinou. „tak si to nemal vyšabliť na jeho posteľ.“
            „Bola to súčasť plánu ako dostať kocku.“ Odvrkol urazene Akira za jeho geniálny plán. „a potreboval som aby mi bol blízko a...“ zasekne sa keď ucíti, že ho niečo drží.
            „Tak si mu mal aspoň dať silnejšiu ranu!“ Akira začne lomcovať svojou nohou, ktorú rukami uväznil Esteban. „Kurva! Pripomína mi terminátora! Plazil by sa za mnou i bez nôh.“ Začne triasť nohou, keď ucíti zuby na lýtku. „kurva fix! On ma hryzie!“ vykríkne Akira viacej šokovane než od bolesti. Michio spanikári a vezme prvú vec ktorú uvidí. Budík stojaci na stolíku, kde pred tým tiež stála čierna kocka. Z celej sily udrie do temena Estebana, ktorý hlavou divoko zatrasie a odpadne. Pustí zo zovretia Akirovu nohu. „Ber aj ten budík!“ Michio ho paradoxne odhodí akoby držal jedovatého hada. „čo robíš?!“
            „Ja... ja... rýchlo! Vypadnime!“ začnú zbierať všetky dôkazy, všetkého čoho sa dotkli. Otierať kľučky, hrnčeky. Obaja vybehnú von z bytu dole po schodoch.
            „Takže to bol on?“ opýta sa bežiac po schodoch Akira. „on ich poslal na teba?“
            „Ako to mám vedieť! Asi áno!“ zúfalo sa pridržal steny Michio. Akira ktorý si o chvíľu všimol, že jeho spoločník zaostáva, zastavil. Michio zastal uprostred schodov a zniesol sa bokom o stenu. Sadol si na schody a zakryl rukami tvár.
            „To je v poriadku Michi.“ Akira sa vyšuchtal späť aj s perinou kde boli zabalené všetky dôkazy o ich vine. Sadol si vedľa Michia na schody no neopovážil sa ho ani dotknúť. Konečne vidí pravý cit, ktorý srší z jeho srdca ako celá fontána.
            „Nevedel si to. Nemohol si to vedieť. Zrejme, vedel, že taký ublížený pôjdeš za tým jediným komu veríš, a koho... máš rád.“ Posledné slova starostlivo zvážil.
            „Využil som ťa...“
            „Na tom nezáleží Michio. Dozvedeli sme sa pravdu.“
            „Nemáme, žiadny dôkaz...“ otrie si slzy z tváre a všetko ostatné vtiahne do seba.
            „Ja si myslím, že polícia si s ním už poradí.“ Usmial sa na tú uplakanú tváričku. „Teraz musíme ísť.“
            „Hai.“ Povzdychne si Michio a rýchlo zamrká aby si vyčistil zrak. Takto to teda skončí? Ani by sa nedivil, keby Akira s ním už do konca života neprehovoril. Nedivil by sa ani tomu, keby ho začal nenávidieť. Nedivil by sa žiadnemu z rozhodnutí, ktoré Akira určite urobí...
            „Poď musíme ísť.“ Akira sa postavil a zišiel dole si provizórnym vrecom, čoby perinou. Michio sa taktiež postavil a rukou sa zachytil zábradlia.
            „Akira?“ podišiel k svojmu kamarátovi „na čo to vôbec so sebou vláčime, keď budeme volať políciu?“ obaja si vymenili pohľady. Akira viac menej zmätený a rezignovaný. Usmial sa a voľnou rukou si zašiel do vlasov. „A jee... no... to máš jedno.“ Hodil nad tým rukou a rozišiel sa ďalej po schodoch.
            „Asi áno...“
Eh, až sa to bude ukazovať pri nejakom vyšetrovaní, policajt vyberie čiernu kocku v plastikovom obale a položí ju pred sudcu. A potom povie čierna kocka – predmet doličný. Asi sa bude na tom smiať. Nevie prečo mu všetky predmety z kociek pripadajú vtipné. Sú také roztomilé tieto kocky. Majú šesť strán, a všetky sú rovnako veľké. Sú to také kocky čo sa kockujú kade tade. Rozosmeje sa a vyjde spoločne s Michiom z vchodu.

            Bolo mu samozrejmé, že Eijimu bude trvať príchod do Tokia nejaký ten dlhý čas. A ich právomoc spadá len pod Osaku, takže sa vlastne budú pliesť do cesty Tokijským policajtom. No on je súkromný detektív a jeho právomoc je v rozmedzí celého Japonska. Najať si ho môže ktokoľvek. Akurát si v aute lúpal pomaranč, keď sa dvere od bytovky otvorili a zvnútra vyšli dvaja chlapci s akýmsi vakom. Waruiboya pohliadol na dve fotky založené na palubnej doske. Bez pochýb. Ale čo majú v tom vreci? Dúfa, že neurobil nejakú očividnú hlúposť. Musí zasiahnuť teraz. Vystúpi z auta a vydá sa za dvojicou. Nesmie ich vyplašiť. Prebehne ten kúsoček po chodníku akože sa ponáhľa, na čo ich predbehne a zastaví sa pred nimi.
            „Dobrý deň chlapci.“ Obaja mladíci si vymenia svoje pohľady. „hľadal som vás celú večnosť. Nemusíte sa báť.“ Usmeje sa srdečne Waruiboya. Jedna z jeho najväčších predností detektíva. Presvedčivosť. A najmä vtedy to funguje, keď to myslí i vážne.
            „Som súkromný detektív Waruiboya...“ siahne do vnútorného vrecka od svojho saka a vytiahne preukaz. Obaja sa naklonia k nemu naraz a prehliadnu si znaky i fotku. Akira sa mierne zamračí a pár krát pohliadne na fotku a potom na chlapa.
            „Nepodobáte sa.“ Waruiboya stiahne svoj úsmev a pohliadne na svoju fotku na preukaze.
            „No mám tam ešte malú bradu.“ Pošúcha si bradu prstami. On je tak dobrosrdečný. Nezáleží na tom, čo tí dvaja urobili, prežili si zaiste svoje a mali na to dôvody. Prešiel si ich osobné zložky toľko krát, že ich vie naspamäť. Vypočúval príslušníkov rodiny, spolužiakov, kamarátov, a vie jedno. Neublížili by nikomu úmyselne keby neboli k tomu nútený. Nech je v tom vreci... počkať to je perina?
            „Tak, myslím, že tu sme skončili však?“ usmeje sa a schová preukaz naspäť.
            „Nič vám nehrozí nemajte strach. Ale... kde je Esteban?“ obaja zrazu začali hľadieť celkom niekam inam než pred tým spoločne na jeden bod. Waruiboya si ich prehliadol ako mu to dovolila momentálna situácia. „Čo sa stalo?“

            Eiji nervózne zaparkuje na policajnej stanici, ktorú mu Waruiboya nadiktoval do telefónu. To bol samý telefonát sem a telefonát tam. Začínal mať z toho divný pocit, akoby sa nedokázal dostať tam kam chcel. Stále si pripadal čoraz vzdialenejší než v skutočnosti bol. Ten pocit, že znova uvidí Akiru. Nedaruje mu to! Ten malý parchant! Však on uvidí! Okrádať ho a potom ujsť!
            Rozhliadne sa navôkol. Stanica plná policajtov. Jedného si odchytí a opýta sa ho na súkromného detektíva s dvoma osemnásť ročnými chlapcami. Tak teraz uvidí! Ak si ten roztomilý, sexi Akira myslí, že jeho bude ovládať ako panáčika na nitkách tak...
            „Oh...“ otvorí dvere od vyšetrovacej miestnosti, kde na stoličkách sedia Akira s Michiom na jednej strane stolu a oproti ním Waruiboya vykladajúc si sedmové karty. zjavne nuda. Preskočí mu mysľou.  Po očku pohliadne na Akiru, ktorý upiera ne neho svoj pohľad bledo modrých až sivých očí. Tak hypnotizujúce oči. „...ste v poriadku?“ namiesto nadávok a možného fyzického násilia, len potichu zatvorí dvere a podíde k obom chlapcom.
            „Kde je?“ opýta sa Waruiboya ktorý položí srdcové eso ako posledné na kôpku. „na výsluchu vo vedľajšej miestnosti.“
            „Prečo tam nie sme my?“
            „Pretože drahý Esteban sa musí zodpovedať z viacerých vecí než sme si pôvodne mysleli.“
            „A to ho nevedeli chytiť? Však mal otvorený bar.“ Ozve sa Akira a pošúcha si nos. „Utierajú tu vôbec prach?“ Michio sa usmeje a Eiji založí ruky v bok.
            „Kedy ho dostaneme k nám?“
            „...ani čert netuší.“
            „Čomu sa smejete?“ opýta sa dôležito začínajúci detektív Eiji. Jeho pohľad zaznamená, že kútikmi trhá i Waruiboyovi. „aj Vy?“
            „Prepáč ja len... Akira ťa okradol a...“ všetci vybuchnú v smiech.
            „To je náramne vtipné, smiať sa obeti lúpeže.“
            „Akira ťa...“ Waruiboya sa predkloní a buchne pästičkou po stole.
            „Ste trápni!“ zahlási urazene Eiji. Michiovi ako prvému opadne smiech. I keď po pravde, je to snáď prvý krát po celej večnosti čo sa takto od srdca zasmial. Všetky emócie majú zrazu voľný priebeh. Akoby ich nikdy nikto nezväzoval. Už to nie je za potreby. Jeho utrpenie už má vinníka a ten bude odsúdený. Či má Estebana ešte rád? Či ho mal vôbec niekedy natoľko rád, aby sa k nemu utiekal? Mal. To je skutočnosť, ktorá ho desí najviac. Že i napriek tomu všetkému čo sa stalo, bude na neho stále myslieť, ako na chlapa, ktorý tu bol s ním, keď o neho nikto ani nezakopol.
            „Ty sa ešte stále smeješ?“ nahne sa Eiji k Akire ktorý sa pokúša obmedziť svoj úsmev. „prečo sa vôbec smeješ po tom všetkom?“
            „Mám ti tu plakať?“ opýta sa a otočí na Eijiho hlavu. Ten sa napriami a zvrchu mu pohliadne priamo do očí. Sakra, mali byť jeho! Jeho celý ten prekliaty čas keby sa nič nebolo stalo. Teraz mohli.
            „Myslíte, že to bude trvať ešte dlho?“ Opýtal sa Michio a napil sa čaju.
            „No, prevezieme vás do Osaky ešte dnes. Ale dúfam, že ste pripravení na stretnutie.“  Zloží karty na kôpku Waruiboya a založí ruky za hlavu. Čo horšie sa môže stať, než by chalani vyskočili autom za jazdy? To by už bola krimi sci fi zlátanina prvého stupňa.
            „Ako ste nás vôbec našli?“ opýta sa Akira.
            „Sme detektívi.“ Oznámi hrdo Eiji celému svetu, ktorý sa skladá zo štyroch stien.
            „A ja že si zmrzlinár.“ Prejde dlaňou po doske stola Michio. Znova sa ozve smiech. Michio pohliadne zaskočene po Evanovi i Waruiboyovi. „ja... gomenasai Eiji-san. Ja som to tak nemyslel. Prestaňte sa prosím smiať! Akira!“ štuchne do svojho kamaráta. „Waruiboya-san.“ Eiji si vydýchne a usmeje sa. Skončilo to nakoniec dobre. Títo dvaja si napriek všetkému čo ich naháňalo vedeli poradiť s takým chlapom ako bol Esteban. Prečo vôbec Esteban? Čo ich za ním ťahalo? Michiova náklonnosť? Waruiboya má pravdu. Za tým celým sa toho skrýva o mnoho viac.

            O mesiac neskôr

            V zhrnutí sa stalo len niekoľko vecí, ktoré trvali dlho. Estebana zatkali za navádzanie k trestnému činu. Za plánovanie trestného činu a hlavného iniciátora trestného činu. Za nepriame pohlavné zneužitie. Za finančné a daňové podvody. No, skrátka toho má na svojich veľkých silikónových svaloch toho dosť na to, aby si tam posedel päťdesiat rokov. Daňové podvody sú sami o sebe nepríjemná záležitosť. Podvádzať štát sa nikomu nevyplatí. A podvádzať mojich priateľov tiež nie. Možno keby som usúdil, čo dobrého vlastne mohlo kedy zísť z Estebana, bolo by to príležitostne jeho telo a lži, ktoré navaril a ponúkol dôverčivému Michiovi. Ten dôvod, prečo ho nechal znásilniť ma prinútil opäť nahliadnuť na dno svojho žalúdku. Tento krát som to predsa len nasmeroval na dno záchodu. Súdny psychológ možno pochopil zvrátenosť Estebanovho činu, ale moja hlava rozhodne nie. Tento človek, osoba, chcela Michia získať späť a pri tom mohol mať kohokoľvek. Lenže Michio ako maličký, zlatučký, bol pre neho dokonalým sexuálnym nástrojom. Niečo zvrátené ho k nemu ťahalo. A tak poslal na neho tých dvoch chlapov, ktorí sa neskôr konečne priznali k Estebanovi. Tento šialený tvor si zmyslel, že Michio pobeží do jeho náruče zlomený a ranený, pretože nikoho iného nemá. A pri tom, nepočítal, že Michio stretne niekoho ako som ja. O má hold chlap smolu a Michio šťastie. Ako hovorím, ja tomu nerozumiem, som len super cool Akira a to mi stačí.
            Presuniem sa k tej príjemnejšej stránke. Moja matka ma päť minút v kuse objímala. A to vám hovorím, že som hľadel v kuchyni na hodiny  a stopoval si to. Nekričala, len nariekala asi hodinu. Matsu bol druhý na rade. Tiež ma objal, ale nečinil tak päť minút ale len pár sekúnd. Vždy mu prišlo divné ma objať i keď som jeho brat. To chlapi predsa nerobia nie? Otec... otec proste... otec mi dal facku, že sa mi skoro otočila hlava okolo všetkých solárnych systémov. Ale prežil som to, pretože potom ma pobúchal po ramene s úsmevom. Je to proste môj neznesiteľný foter!
            Michio sa má fajn, ak vás to zaujíma. Jeho rodičia sa vrátili, a i keď opäť odcestujú, do ich obrovskej vily sa nasťahovala Michiova sesternica so svojim manželom a ich trojmesačnou dcérkou takže bude mať o zábavu postarané.
Čo sa týka jeho psychickej stránky, rád by som bol povedal, že je úplne v poriadku... no nie je to tak. Cíti sa zlomený, podvedený, a jeho dôvera voči ostatným je silne nalomená. Dúfam, že aspoň mne dôveruje. Pár krát som ho čakal pred ambulanciu, kam chodieval na svoje hodinovky k doktorke. Potom sme sa vytratili k zmrzlinovému stánku. Škoda, že tam už nestojí Eiji.
            Prejdem k tomu zmrzlinárovi, ktorý nám chýba ako zmrzlinár v celej svojej kráse. Michio sa dokonca zasmial konečne na tom, čo povedal vtedy vo vyšetrujúcej miestnosti. Po mesiaci sa zasmial na vlastnej vtipnej poznámke. Bol som rád za jeho smiech. Psychologička mu vraj povedala, že mám na neho dobrý vplyv. Eiji sa stal plnohodnotným detektívom. Vraj má nejaké zvláštne empatické schopnosti, takže sa vie vžiť do osoby. Pracuje na oddelený nezvestných osôb. Jedno vám poviem, i keď už ubehla istá doba, od nášho zvláštneho rozhovoru v tej uličke, Eiji sa ešte stále neprestal snažiť o moju priazeň. Ale čo mu mám na to asi povedať? Nie vďaka, ja už som si vyhliadol niekoho iného? No, zjavne mu to nestačilo. Dôvod toho rozvádzať nebudem.
            Náš slávny Waruiboya... ten chlap je fajn. Vtipný a i keď vzhľadovo som sa ho prvý krát zľakol, po jeho úsmeve, ma dokonca pichlo u srdiečka. Skvelý a férový chlap. Pokračuje ďalej vo svojej skvelej praxi.
            Dovolím si povedať, že veci sa rapídne zlepšili. No v nás dvoch, vo mne a v Michiovi ostal veľký tŕň zarazený tak hlboko, že nepôjde odstrániť vari nikdy. Všetky veci, ktoré sme prežili a preskákali, ktoré sme si nechali pre seba a dokonca sa s nimi nezverili ani vám... sú len naše a sú schované vnútri v nás. Naše malé, špinavé tajomstvá.
V jedno však dúfam, že naše odhady zlých a dobrých ľudí, sa konečne dostanú do správnych koľají...

END

2 komentáre:

  1. Nuž, čo ti k tomu povedať moja... Len...
    Že to bolo perfektné :)
    Latie, ty proste nesklameš :)
    Som si dneska povedala, že je načase si od teba zase niečo prečítať a niečo iné, ako o mojom milovanom Soríkovi a bum, hneď prvá ukončená vec ma tak dobre zabavila :)
    Ale čo, veď ty vieš písať a ako ešte výborne ^^
    Tento príbeh sa mi hrozne páčil. Asi aj preto, že mi viaceré veci boli také blízke. Proste skvelé :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak to skončilo skoro dobře jdu na další povídku. Karin

    OdpovedaťOdstrániť