pondelok 14. marca 2011

Nobody can love Me like you do (Vivyen - II.)

Druhá kapitola NCLMLYD  - prozaická a ľahko zapamätateľná skratka. 
V tejto sa dozviete tú istú informáciu len z podania Vivyena a čosi na vyše. 
Áno, vaše hlavičky už tušia čo bude v poslednej tretej zoznamovacej kapitole. 

Rozlúčil som sa na stanici s Adrienom a chytil taxík. Malo to byť niečo ako veľké rozhodnutie, ktoré mi zachráni život, ale necítil som to tak. Chcel som tak veľmi povedať Adrienovi, aby sme ostali spolu. Opýtať sa ho, či nemôžem ísť bývať k nemu. No moje ústa ostali zatvorené a slová zaliepal úsmev. Cítim sa tak zvláštne, že som odišiel zo Santa Monici. I keď ma Adrien upokojoval, že všetko bude v poriadku a bude za mnou chodiť, necítil som sa o nič viac bezpečne než pred hodinou keď som nastupoval do vlaku. Je predsa normálne, že mám strach nie? Adrien je úžasný človek. Som tak neuveriteľne šťastný, že ho mám. Čo len dalo práce sa k nemu vôbec dostať, osloviť ho, baviť sa s ním, pozvať ho na rande... čo to všetko len dalo práce! Skutočne som ale nemienil ostať u svojho otca. Ten chlap, totiž vážne nevie, ako sa má otec správať. Celé je to tak zamotané. Jediná myšlienka na spásu prišla v podobe môjho staršieho brata, Leslieho. Lenže všetci sme vedeli ako Leslie na tom skutočne je. Topí sa vo svojich... akoby som to nazval... vo svojich nesplnených snoch, ktoré premenil na alkohol, sex a drogy. Matka sa z toho skoro zrútila, keď ho raz našla na jeho narodeniny spitého a ležiaceho na zemi. Vtedy sme mali všetci dosť. Vedel som, že to má hlbšie základy než pár zlomených krídel, ktoré už nikdy podľa Leslieho nevyletia... lenže on o tom nechcel hovoriť. Mlčal a tváril sa tvrdo a neústupne.
Ono, Leslie bol pre mňa vždy ako taká bútľavá vŕba. Držali sme vždy spolu. Na každom kroku. On ma ochraňoval ako svojho mladšieho brata a ja sa ho držal ako svojho veľkého hrdinu. Lenže potom sme nastúpili na strednú a tam náš vzťah akosi vychladol. Leslie skončil o štyri roky skôr než ja. Takže prakticky sme sa na strednej vôbec nevideli. Zmenil sa... neuveriteľne sa zmenil. Chcel byť hercom... podal si prihlášku na vysokú, prišiel na talentové skúšky, zvládol ich ale...
            Pohliadol som k bytovke pri ktorej taxík zastavil. Na čase vystúpiť. Už teraz vidím ten jeho výraz tváre. Zaplatil som taxikárovi a vytiahol svoje kufre z auta. Prešmykol som sa dovnútra bytovky s postaršou pani, aby som nemusel zvoniť zdola. Nejako mi to prišlo istejšie, keď sa objavím pri dverách jeho bytu než budem zvoniť zdola.
Výťahom som sa vyviezol na piate poschodie a ťahajúc za sebou kufor na kolieskach som došiel k dverám s číslom sedemnásť. Menovka s ozdobným písmom ma priam vábila a kričala; je to tvoj brat Leslie! Tvoj milovaný bráško! Stlačil som zvonček a čakal. Bol som si takmer istý, že je doma, pretože je nedeľa. Takže som neprestával vyzváňať pokiaľ sa tie prekliate dvere neotvorili.
Okamžite som sa usmial, keď som videl tú jeho prekvapenú tvár. Konečne sa mi podarilo niečo čo ho rozhodilo takým nevinným spôsobom. Som rád, že je v poriadku, triezvy a čistý. A pri tom, tak príťažlivý a atraktívny chlap to je. Pretisol som sa cez neho do vnútra bytu.
Musel som sa vrátiť k dverám, lebo stál uprostred dverí len v boxérkach. „Ale bráško, nestoj tam takto, niekto ťa uvidí.“ Zasmial som sa a položil kufre.
            „Vivyen čo tu robíš?“
            „Sťahujem sa k tebe.“ Prečo som sem asi dotrepal svoje kufre čo? Ten má teda postreh.
            „Prečo by si sa mal ku mne sťahovať?“
            „No, rodičia sa rozvádzajú predsa...“
Ten jeho nechápajúci výraz vo mne vyvolal akúsi tupú bolesť. Je to vážne môj brat? Vyzerá akoby ho práve previezli z ústavu domov.
            „Mama ti včera volala. A keďže sa bude sťahovať do Sacramenta, tak som prišiel za tebou. Nechcem ostať s otcom.“ Stále mal ten výraz v tvári. Neveril mi, alebo sa snažil spomenúť si na niečo. Nejako mi začalo dochádzať, že včera nebol tak celkom pri sebe zrejme. Nechcel som to nijako rozoberať, pretože by to zjavne viedlo k hádke, ale...
            „Toto všetko čo mi tu vykladáš myslíš smrteľne vážne?“ ale vážne, toto je neskutočné. Musel som k nemu prejsť a štuchnúť ho aby vedel, že sa mu nesnívam. Vyzeral síce tak roztomile nevinne, s tým výrazom, ale...
            No a potom som sa mu zmienil o Adrienovi. Vyzeral prekvapene. Vlastne, celý čas čo som mu niečo vykladala, o rodičoch,  o sťahovaní o Adrienovi, bol prekvapený. On skutočne nevie čo sa deje. Žije si ten svoj podivný život na hrane a vôbec sa o nás nezaujíma. Dotklo sa ma to. Vlastne som mu o Adrienovi písal mail. Spočiatku, keď sa Leslie presťahoval do Los Angeles sme si písali každý deň. Potom to začalo chradnúť a skončilo to tak dvoma troma mailami za mesiac. Ale o Adrienovi som mu písal a niekoľko krát. Zrejme si to ani neprečítal, alebo na to hneď zabudol.
            „Odkedy vôbec máš priateľa?“
            „Písal som ti o tom Leslie.“ Toto nemôže myslieť vážne!
            „Aha...“ pošúchal sa po brade stále premýšľajúc. Urobil som snáď na neho tak obrovský atak, že ničomu nerozumie?
            „Nemáš hlad?“
            „Vlastne áno.“ Bravúrne odskočenie od témy a problémov. Možno som mu skrížil nejaké plány na dnes, na zajtra... na bohvie kedy... ale hádam uprednostní brata pred nejakým večierkom.
            „Ehm... vieš ja vlastne som unavený... radšej by som si zdriemol.“ Tak veľmi som chcel zaplávať do Adrienovej náruče. Toto mi bolo cudzie. Leslie mi bol tak cudzí.
            „Dobre... ale...“ skvelé takže sa budem musieť zložiť na gauč. „...pokojne si môžeš ľahnúť ku mne, mám veľkú posteľ.“ Rozpažil ruky s úsmevom a odhodlal sa vziať moje kufre a odtiahnuť ich do svojej spálne. Milo ma to prekvapilo. Položil moje kufre na bok k veľkej skrini. Riešiť nábytok a čo so mnou sa mu zrejme nechce. Mne tiež nie. Zatiaľ to nie je potrebné. Usadil som sa na kraji veľkej postele, s tmavo zelenými saténovými obliečkami na ktorých boli vyšité zlaté listy.
            „No a... ten Adrien... povedz mi o ňom niečo viac.“ Na to, že som mu povedal, že idem spať... akoby vôbec nepočúval.
            „...pracuje ako novinár v St Monica Blue“
            „Novinár? Zaujímavé. Ako sa ste sa spoznali?“
            „No...  celkom náhodne, začal chodiť do rovnakej kaviarne ako ja a tak som ho raz oslovil.“ Usmial som sa presne tým spôsobom ktorým som vedel Leslieho odzbrojiť. Lichotilo mi, že sa zaujíma, ale v tento okamih som bol príliš rozhodený, takže som skôr chcel len pokoj. „porozprávame sa neskôr nevadí?“ ako som tušil, neodolal tomu pohľadu.

            Prebudil som sa, až bola tma. Všade navôkol mňa. To podivné ticho ktoré sa okolo mňa rozprestieralo ma znervózňovalo. Leslie vedľa mňa nebol a mňa vzali obavy, že sa niekam vyparil. Ale predsa bola nedeľa! Postavil som sa z postele a vyšiel zo spálne. Hneď ma udrelo svetlo z kuchyne do očí. A potom hlasy. Dva hlasy... jeden bol Leslieho a druhý...
            „Adrien?“ ostal som stáť len v tričku so žltými packmanom a spodkoch. I parkety mi boli zrazu studené na chodidlách.
            „Ahoj“ mávol mi s úsmevom od stola. V rukách držal bielu šálku so zelenými bodkami. Bol tak úžasný ako vždy so všetkým čo k nemu patrilo.
            „Ty si mu dal adresu Vii?“
            „Samozrejme, kto iný? Povedal som ti, že za mnou príde.“ Podišiel som k stolu, odtiahol si stoličku a usadil sa k ním. „ale nevedel som, že tak skoro. Vážne, čo tu robíš Adrien?“
            „Tú prácu, ktorú som mal spraviť, dostal niekto iný. Vyšachovali ma z toho, tak som od rozhorčenia bežal za tebou a vtedy keď som šiel zvoniť na dvere domu došlo mi, že tam už nie si...“ zasmial sa tým krásnym zvonivým smiechom, ktorý bol síce hlasný, ale bol tak pravdivý, a úprimný. „tá moja hlava napálená... tak som sadol do auta a som tu!“ usmial som sa na neho.
            „Tak to je skvelé...“ po očku som kukol na Leslieho a jeho podivný výraz. Opäť raz, to bol výraz zaskočenia. Ale ešte niečo v tej tvári bolo... niečo čo som nedokázal presne identifikovať. Prelievajúce sa a snažiace sa ukryť. Niečo, čo tam pred tým nebolo a objavilo sa až teraz, keď sa objavil Adrien.
            „Takže... ty šoféruješ...“ povedal priškrtene Leslie. Sledoval som ho po očku. Jeho výraz i chovanie. Zdal sa mi byť čoraz viac nervózny. Akoby snáď Adriena odkiaľsi poznal. Možno nejaké deja vi, alebo si ho s niekým pletie. Ale vôbec nechápem, prečo sa musí takto potiť a div nie koktať.
            „Si v poriadku?“ nahol sa k nemu z ničoho nič Adrien. Tak tesne, blizučko, akoby chcel vidieť do detailov jeho tvár, jeho pohľad, aby vedel čo sa deje. Či mu klame, či mu hovorí pravdu.
            „Som... len unavený.“ Leslie sa na môj vkus príliš rýchlo zdvihol a odišiel.
            „Vážne vyzeral unavene...“ otočil som hlavu späť k Adrienovi, ktorý sa stále usmieval. Lenže občas... občas bolo všetko naopak. Občas sa toto slniečko vedelo naštvať. Vedelo byť agresívne, vedelo mi nahnať strach. Za tými hnedými očami zatúlaného šteniatka sa skrýval chladný človek. Za úsmevom bezstarostného dieťaťa sa skrýval človek, ktorý si prežil svoje peklo.  Možno som nebol nikdy fér k Adrienovi. Človek nikdy nevie, čo sa skrýva za jeho tvárou. Nemuselo to tak dopadnúť.
            „...a teraz ty. To máte zrejme v rodine? Dokonca sa rovnako i tvárite. Veľké ofúknuté tváričky.“ Zasmial sa, „také roztomilé bacúľky.“ Vzal ma za líca ktoré začal naťahovať akoby som bol z gumy. Pri tom sa divne tváril, usmieval a čosi ku mne šušlal akoby som mal rok a plakal v kolíske.
            „Ad...Adrien prestaň...“ nedá sa to... nedá sa na neho hnevať, uraziť... možnože áno, ale ja to nedokážem. Možno je to tým, čo o ňom viem. Možno je to tým, že mi je mizerne, keď sa len nezhodneme. Asi neustále ustupujem. Som nudný detailista... nehodíme sa k sebe s Adrienom. Ale ako sa hovorí, protiklady sa priťahujú.
            „Pôjdeme spať?“ zaprel sa o ruky a postavil. Ako mu to len povedať...
            „Nemáme kde... teda ty by si nemal kde...“ otočil hlavu k dverám, ktoré viedli priamo do obývačky. Ukázal prstom na gauč. Tam som chcel spať ja. No nič, zrejme sa vyspím za hlasného chrápania svojho brata.  „dobre... tak ti nájdem nejaké vankúše a deku...“ tiež som sa postavil, lenže jeho ruka ma zastavila.
            „Ale Vii nemusíš to brať tak doslovne.“ Toto bol kameň úrazu. Leslie ho nakazil. Opäť som sa stal hernou konzolou. Ak ho teda skutočne Leslie nakazil, Adrien sa toho už nezbaví. Ale čo moja hrdosť? „vážne tak roztomilý keď sa hneváš...“ vzal ma za ruku a odtiahol do spálne.

            Neviem ako presne sa to všetko zbehlo. Adrien otvoril dvere od spálne. A s tým jeho smiechom, a rečiach o verejnej prospešnosti vyšikoval Leslieho z jeho vlastnej postele na gauč. Nerozumel som tomu. Vôbec som nechápal ako to urobil. Tak mrzutého a nervózneho Leslieho presvedčiť. Že s ním neprerazil dvere. Niečo ma dostalo. Vtiahlo sa mi to až do morku kostí. Pochybnosť. Akási žiarlivosť, že Leslie ustúpi skôr niekomu cudziemu než mne. Alebo mu krivdím... možno to je len preto, že bol zaskočený a nechcel vytvoriť zlý prvý dojem. Všetko je to zle... všetko. Adrien tu dnes nemal vôbec byť. Prečo nechcem aby tu bol?

            Ležal som vedľa neho. Nedokázal som spať. Zatiaľ čo Adrien zaspal ako neviniatko. Bez výčitiek svedomia, dobre vediac, že jeho oči a smiech všetkých obmäkčia. I keby spáchal vraždu asi by sa takto usmieval. Nevinne... vedel by... že mu bude odpustené. Pritiahol som sa k nemu bližšie pozorujúc jeho tvár. Dokonca i v spánku vyzerala tak sviežo a uvoľnene. Bez výčitiek svedomia že môjho brata vyhodil z jeho vlastnej postele. Úplne bez jedinej výčitky. Usmial som sa a položil hlavu na vankúš. Tak či tak je krásny. Pohladil som ho jemne po líci a ruku vsunul pod vankúš. Zrejme to robila jeho tvár, že mi veci hneď prišli ľahostajné.
Robil si to ty Adrien? Alebo len moja hlúpa predstavivosť, že s tebou je svet farebnejší a bez viny? Spánok sa však dostavil rýchlo. Niečo z mojej mysle zmizlo tak rýchlo ako sa to objavilo. Mohol by som pokojne povedať, že s tebou sú veci ľahšie, farebnejšie a krajšie. Som len rád, že ťa mám a si tu. I keď tvrdím občas úplne niečo iné.

            „Ja sa hnevať vážne na vás nebudem...“ Leslie stál pred nami ako sudca. Zdalo sa, že ani nevedel, že skončil na gauči. Nechápajúc sme po sebe s Adrienom zízali. Vôbec som nechápal... nerozumel som, ako toto môže Leslie myslieť vážne. Ale jeho tvár to jasne kričala. Nebol si toho vedomí. Čo sa to s ním deje?
            „Asi si bol už v stave spánku a ledva si o tom vedel.. možno sa ti zdalo, že sa ti to prisnilo...“ zasmial sa Adrien štuchajúc do mňa lakťom. Občas mi vážne prišiel ako dieťa. A občas sa to vážne nehodilo k situácii. Momentálne k urazenému a vážnemu výrazu môjho brata. Boli ako protiklady. Čierna a biela, nebo a zem, voda a peklo. Stačili len blesky zo strany Leslieho a slnečné lúče zo strany Adriena. Vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo do toho pliesť.
            „Leslie...“ skoro mi vypadli oči z jamôk, keď ho Adrien vzal okolo ramien. Výškovo boli od seba asi tak desať centimetrov viac nie. To len ja som bol tak nízky? Nikdy mi to nevadilo, lenže teraz keď je tu Leslie, Adrien sa chová divne. Furt ho obchytkáva a Leslie vôbec nezúri ako to vždy robí, keď sa ho niekto chytá. Stále sa chcem utešovať tou jeho zdržanlivosťou k cudzím ľuďom. Ale viem, že mi to dlho nevydrží.

3 komentáre:

  1. Konečne som sa k tomu dostala. Chcela som sa do toho pustiť, až keď budem mať čas a nebudem musieť nič iné robiť, skrátka si k tomu sadnúť a pokojne si to užiť, vychutnať a dnes sa mi to konečne podarilo...
    Začalo to zaujímavo, povedala by som, že je to niečo úplne iné, ako som doteraz čítala.
    Popravde... veľa vecí nechápem, takže sa teším na pokračovanie a dúfam, že mi to potom bude jasnejšie. Je málo poviedok, ktoré neprekuknem hneď na začiatku, a tak som rada, keď sa taká nájde a ja môžem byť NAOZAJ zvedavá ...
    B.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Hmmm sice som si Vii predstavovala trocha inak, ale je dobry. Som zvedava na Adriena.nieco som tam objavila.Vii bude asi ziarlivy co? :D to budu bratske rozbroje! Som velmi zvedava... velmi.

    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Páni, Leslie hercem! To mě potěšilo :3 A dokonce zvládl talentovky, to je vážně pecka O.o No zajímalo by mě, co se Adrienovi stalo... Mám z něj zvláštní pocit. Ďábel v lidském těle, takový je můj první dojem xD třeba je to úplně naopak O.o Viiho mi je líto už teď X.x

    Kagome/Kurama

    OdpovedaťOdstrániť