nedeľa 20. marca 2011

Nobody can love Me like you do (Adrien - III.)

         Posledná zoznamovacia časť z NCLMLYD (veeeľmi prozaicko zapamätateľný názov, ktorý odvodíte z toho, že si zapamätáte názov poviedky, a potom vyhláskujete každé prvé písmeno zo slova).  
         Čo dodať... len že Adrien je...

 
               Boli tri veci, ktoré som nenávidel viac než slizký žabí sliz z rybníkov. Nechutné filmy typu požiarania hovien. Zubárov a to najviac čo som nenávidel bol chaos. Chaos úplne všade. Tornádo ktoré všetko rozmetá a vy to nemáte očíslované ani označené obrázkami, či farebnými sponkami. Všetko je to stratené keď príde tornádo. Rozmetá celý váš život do bielych papierov popísaných na čierno. Ale keby boli len dva. Týchto bolo vyše dvesto. Chce sa mi revať.
            „Lawlliet nerev!“ musel som. Vyskočil som spoza stola a začal revať a nadávať. Chytal som sa za hlavu a trhal si hnedé vlasy z hlavy. Lila ku mne podišla a dala mi výchovnú facku. Občas to fakt pomáhalo. Vraj som malý harant. „ale ja...“ sadol som si na svoju stoličku a šúchal si červené líčko so psím pohľadom. Lila bola asi jediná, ktorú som nedokázal hypnotizovať a uprosiť tými hnedými očami. Bola to žena vo veku štyridsať rokov, niečo málo pri sebe, ale za to tak pekelná ženská, že s ňou by sa do ringu postavil len psychopat, alebo iná Lila z inej dimenzie. Možno ešte jej nakopírované a naklonované dvojča.
            „Všetko sa mi to pomiešalo.“ Spustil som kajúcne ruku do lona.
            „Sú to dva papiere Lawlliet.“ Urobil som na ňu veľké očká. Len odvrkla a založila ruky v bok „rob svoju prácu inak tu dlho neobsedíš. Vieš koľko ľudí má záujem o tvoj flek? Koľko nezamestnaných novinárov chodí po vonku?“
            „Veľmi veľa?“ opýtal som sa s nevinným úsmevom. Akoby žiadna facka nikdy nebola.
            „Kvadrilión!“ buchla rukami po mojom stole až väčšina zamestnancov poskočila na svojich stoličkách. Bol som oproti nej ako malý pacholiček. Ako Dávid a Goliáš až s tým rozdielom, že mňa ani nenapadlo hádzať po nej nejaké kamene. Čušal som ako voš pod chrastou.
            „Ale...“
            „Ticho!“ vystrela ku mne výhražne veľký ukazovák. Všetci sa báli veľkého ukazováku Lily. A keď prišiel prostredník k ukazováku, znamenalo to koniec. Ani sa nepýtajte čo znamenal koniec. Nikto neprežil aby o tom hovoril.
Priložil som si ruku na ústa a zasunul sa pomocou nôh aj so stoličkou k stolu. Mal som sto chutí ešte niečo povedať ale radšej som si oslintával dlaň.

            „Moja práca je tak plodná.“ Usmial som sa vyhodiac tašku do vzduchu, ktorá mi dala skoro k.o. zo vzduchu. Zošupol som z nôh čižmy a vyvalil sa na ten svoj malý, prašivý gauč. S úsmevom som sledoval vyšitých malých slonov na obliečkach vankúšikov. Týchto mám najradšej. Keď už má človek pocit, že je voda za ním, tak príde tsunami a zmetie mu záhradku kde si pestoval šalátik a mrkvičky a tie malé plánkové jabĺčka. Mňa ovalila tona kníh. Polička sa rozsypala a knihy ma zbombardovali. Jedna za druhou mi dávali po hlavy akoby tĺkli rezeň na nedeľu.
Keď sa moja hlava spamätala  z toľkých rán, uvidel som nad sebou akúsi postavu. Bola blonďatá, mala modré oči, a jazyk vyplazený do kútika úst. Vypadal ako elf, alebo nejaký zlý trol, ktorý sa obliekol ako elf.
            „Čo to robíš?“ tá osoba mala v ruke papier a čosi kreslila. Naraz po mojej otázke mi to ukázala s úsmevom žraloka. Nakoniec to bude nejaký trolí mutant!
            „Nakreslil som ti hviezdičky...“ a fakt! Na jeho bielom papieri boli žltou pastelkou nakreslené hviezdičky. „videl som to tak som vzal pastelku a...“ pozdvihol som obočie.
            „Mal si ma ratovať a nie mi kresliť hviezdičky!“ hodil som po ňom vankúš a na hlavu ako bonus padol kvetináč. Ešteže bol plyšový. Nepýtajte sa, prečo máme plyšový kvetináč na poličke s knihami, ktorá to nevydržala a atakovala ma nečestne.
            „Poďme hrať.“ Odhodil papier do mojej tváre. Pozviechal som sa a díval sa na LCD televízor na ktorom sa objavila úvodná znelka hry. Nepýtajte sa odkiaľ máme my dvaja idioti peniaze na Tak obrovský LCD televízor.
Obaja sme drvili už hodinu God of War, keď sme začuli ako niečo pod mojim zadočkom vibruje. Samy sa rozosmial a ďalej stláčal krížik vyznačený na džoistiku.
            „Vrčí ti prdelka... čože by len chcela.“ Hodil som po ňom obal od hry, ktorý mu dal rohom k.o. do líca a vytiahol som mobil zo zadného vrecka džinov. Tri a pol sekundy som hľadel na to meno. Potom som schytil Samyho za golier trička a pritiahol ho k sebe.
            „To je Lila!“ vypadol mu džoistik a obaja sme čumeli po sebe ako veľryby na suchu, ktoré nechápu ako sa dostali dve veľryby na sucho.
            „Nezdvíhaj jej to.“
            „Zajtra ma v práci nakúskuje trolom.“ Samy nahlas prehltol obrovskú slinu až sa mu zreteľne pohol ohryzok v krku. Upútalo ma to. Celý ten pohyb jeho krku. Najprv dole a potom hore. „hee... urobil to ešte raz...“ Znova prehltol. „sranda.., že?“ zasmial sa a ja tiež, na čo mi dal ľahkú facku a vystrel celkom vážne a napäto oproti mne ukazovák.
            „Si vojak! Si bojovník!“ postavil sa a naznačil bojovú polohu. „nejaká trolka ťa predsa neporazí! Si rytier!“ veľavýznamne zdvihol ruku nad hlavu a prikývol.
            „Správne!“ tiež som sa postavil a prijal hovor. Mobil som si pritisol k uchu „hovor čo chceš ty smradľavá špinavá obluda!“ Samy skamenel a začal krútiť hlavou. Čo som povedal zle?
            „Lawliet?! Zase hráte tú vašu stupídnu hru?!“
            „Ja sa ťa nebojím trol!“ založil som ruku v bok.
            „Okamžite s tým prestaň, lebo dostaneš padáka!“ zvrieskla mi do ucha a mňa to až posadilo. Poslušne a bez otázok. Takto potupený trolom!!

            Nakoniec som sa dozvedel, že mám džob. Skutočný, a zostavený zo štyroch písmen. Proste džob. Mal som zájsť do akejsi reštiky, kde bude večerať akýsi tenisová hviezda po rozvode. Nijako ma to netrápilo, ale práca bola práca. Bolo to ako lovenie pokladu, alebo odmien. Chcelo to prachy a ja som to chcel! Mať zlatky v mešci!
            O pol piatej som špiónil okolo miesta určenia. V ruke som mal Canon a cez hľadáčik som hľadel z kríkov k vchodu. No spomínaná osoba tam nikde nebola. Nikto po mne začal hádzať kamienky, pretože kríky ma kryli len spredu. Asi moja hlúposť.
O pol hodiny som vyliezol a vošiel som dovnútra reštaurácie. Fotoaparát som si schoval do tašky, ktorú som mal prehodenú krížom. Recepčná ma však nechcela pustiť, vraj vyzerám neogabane a ako záhradník. To bola urážka. Tie čižmy som miloval. Boli neoddeliteľnou súčasťou mojej osoby. Bol som lovec odmien a tí nosia vždy také čižmy. Toto nevyšlo. Vraj potrebujem kravatu a oblek. Kto nosí také kraviny? Možno tak len Smith z Matrixu.
            „Nemám to...“ povedal som sucho do telefónu. Síce by som sa ako správny lovec nemal vzdávať, lenže tomu tenistovi povedali, že sa obtĺka nejaký nímand okolo reštaurácie, takže zmenil trasu. No teda, tí ľudia v dnešnej dobe sa vôbec nevedia kryť!
            „Neschopný Lavliet! Totálne!“ trolica mi to zložila a ja si povzdychol. Pretočil som si tašku dozadu a vložil ruky do vreciek od džinov. Tak bude aspoň burger a minerálka, keď nič viac.

            Chcel som ísť domov, lenže ma to začalo strašne štvať. Nemal som tú prácu, a prišiel som o veľké peniaze. Prišiel som si ako hlupák. Zbabral som to. Lenže potom mi volal Samy a pýtal sa, že ako je možné, že veľký bojovník, sa nechá zdevastovať jednou prehrou! Tak som zdvihol ruku, vyskočil z lavičky a zvolal warrior forever! Akési dievčatko so zmrzlinou po mne divne čumelo, ale ja som bol bojovník! I keď som už  nemohol urobiť viac než som urobil, mohol som niekam ešte zájsť a celý môj neúspech niekomu vypovedať! Ako správna osoba sa javil môj cieľ Vivyen. Aaaah môj Vivyen... musel som si sadnúť. Opojený z toho pocitu. Môj krásny Vivyen. Jasné! Prekvapím ho. Zovrel som dlaň do pästičky a postavil sa. Mal som dokonca i auto. Takú starú kraksňu čo mi dala mama, keď som odchádzal z takej malej diery na severe Kalifornie.
O chvíľu som sedel v aute a smeroval si to k Vivyenovi domov.

            Môj prst smeroval na zvonček, keď som si v jeden okamih uvedomil tri veci. Že som si zabudol peniaze, a nebudem mať zrejme za čo kúpiť benzín na cestu späť. Druhá vec, že som strašne smädný a tretia, že Vivyen tu už nebýva, pretože som ho bol odprevadiť na vlak. Tak predsa... hlava deravá. Zbehol som schodíky od veľkého rodinného domu a nasadol späť do svojej rachotiny.
Keď som vyprevádzal Vivyena na vlak, dal mi adresu svojho prechodného bydliska. Vraj bude bývať u svojho brata v L.A. takže sa musím dostaviť tam. Len neviem či mi vydá benzín. Skôr nie, než áno. Vivyen mi ešte povedal, aby som čoskoro prišiel, a že jeho brat je podivný aby som si z toho náhodou nič nerobil. Ah sladký Vivyen... keď sme sa lúčili to bolo ako v tých romantických filmoch. Vivyen ako sladká žena, ktorá sa lúči so svojim mužom vojakom. A tie bozky ktorými sme sa obsypávali. Musel som dupnúť na brzdu, lebo mi na cestu vbehol malý psík. Skoro som ho ani nevidel. Skôr som mal strach, že mi vyletí motor spod kapoty a prizabije ho, než aby som ho zrazil.
            Los Angeles bolo pre mňa skôr mesto ako Sin city. Ten kto nevidel film alebo nečítal komix je pre mňa osoba, s ktorou sa veľmi zhovárať nedá. Dobre, tak som ako hňup, ale ja tie veci zbožňujem! Zamiloval som sa do toho keď som bol decko a nepustilo ma to. Bola to moja jediná útecha. To, že nenosím okuliare, nie som zarastený, nemám pupienky a mastné vlasy, neznamená, že niečo také nemôžem mať rád. To sú len hlúpe predstavy amerických deciek. Náhodou, ja sa sám sebe ľúbim. Keby som si mal vybrať, zo seba alebo troch iných chlapov, tak si vyberiem seba, ak by jeden z nich nebol Vivyen.
Motal som sa takto asi ešte dve hodiny. Nakoniec som našiel v priehradke sto dolárov. Ja som buď šťastné decko, alebo som náhodou šľapol na ruku šťastia. Na miesto určenia som dorazil v nebezpečnú hodinu. Celkom i neskoro. Ani poriadne neviem koľko bolo hodín.

            Chvíľu som postával pred dverami a premýšľal čo poviem, ak to otvorí jeho šialený brat. Teda, niežeby som ho poznal, ale Vivyen tak povedal. No čo, vytasím na neho svoj meč. Zazvonil som a rozosmial sa nad svojou myšlienkou o meči. Hneď ako sa dvere otvorili usmial som sa. „Zdravím, ja som Adrien... Vivyenov priateľ.“ Hľadel som na chlapa len v spodnom prádle. Takže, toto je Vivyenov brat? Tmavo hnedé vlasy, a tie oči... v tom pohľade sa celkom podobajú. Taký ten hrejivý, ale tento bol skôr prepaľujúci. Až príliš veľa stupňov bolo na ňom nastavených.
            „Poď dovnútra.“ Horúčava sa zmenila na chlad. Jeho hlas bol ako izbová teplota v iglu. Bije to srdce vôbec?
            „Vii spí.“
            „Vii?“
            „Volám ho tak... Vivyen.. Vii...“ to je dobrý nápad. Prečo to nenapadlo i mňa?
            „Znie to ako herná konzola.“ Zasmial som sa vyzul si čižmy. Svoje Ja som doniesol do kuchyne kde brat, ktorý sa mi ešte nepredstavil, teda ja viem jeho meno, ale i tak... rozsvietil.
            „Máš nejaké meno, ktorým ťa mám oslovovať?“ otočil na mňa hlavu s tým bodavým pohľadom a z chladničky vytiahol jogurt. Chvíľu hľadel na vrchné viečko. Prišiel mi akýsi zvláštny. Akoby sa mysľou nachádzal úplne niekde inde než jeho telo. Vysťahovaný dobrovoľne z reality. Dobre som tento stav poznal. Chvíľkový, občas dlhodobý ošiaľ unavenej mysle. Rozdeliť niečo čo bolo príliš dlho spojené. Preskočiť z ostrova na ostrov. Leslie mi teraz pripadal ako nejaké zatúlané zvieratko z inej časti sveta.
            „Leslie?“ opýtal som sa pokojne a prešiel si výzdobu obrusu na stole. Je to také pekné, že dospelý chlap si dá na stôl kvetinový obrus. Neviem čo dodať. Moje srdiečko je dojaté. „...ja len, či si v poriadku, alebo hľadáš dátum spotreby.“ Znova na mňa otočil hlavu a strhol obal z jogurtu.
            „Chceš niečo piť?“ opýtal sa ma s tým divným tónom v hlase, a napriek tomu si i tak sadol za stôl v kuchyni.
            „Celkom by som si dal i čaj, ktorý si zaiste urobím sám, pretože otvorenie jogurtu je zjavne veľká svalová námaha.“ Nič na moju narážku nepovedal. Chvíľami som si ho kútikom očka prezeral ako jedovatú medúzu vyplavenú na pláži. Nebol som zvyknutý, že ľudia nereagujú agresívne alebo pobúrene na moje narážky. Vytiahol som zo  skrinky šálku so zelenými bodkami a do čajníku som nalial vodu.
            „Som rád, že máš plynový prívod, je to šetrnejšie.“ Stále nič. On je možno aj námesačný. I také choroby sú vo svete bežné. „Vivyen asi spí však?“ vôbec sa neobťažoval mi odpovedať. Možno preto, že mi to povedal skôr, než by som sa opýtal. Preto tých pár minút, kým sa voda na čaj nezačala variť, som podporoval jeho tvorivé kuchynské ticho.
So zaliatou šálkou som si sadol k nemu a ohrial si na nej moje chudo krvné ruky. „často takto bezradne mlčíš?“
            „Kto povedal, že je to bezradné?“ tak predsa som z neho niečo vytiahol. Mykol som plecami a odpil si. V živote sme sa nevideli a i cez to sme sa rozprávali ako starí známy. Niekedy, raz za život, človek stretne nikoho, koho akoby poznal celý život i keď vlastne o ňom skoro vôbec nič nevie. Tento zvláštny čin ľahostajnosti oboch strán voči cudzím ľuďom je obdivuhodný nemyslíte? Usmial som a so stoličkou som sa pritiahol k nemu.
            „Tak mi niečo povedz. Vivyen mi toho o tebe veľa nepovedal.“ Štuchol som mu do ramena. „Si mäkký. Čím sa vlastne živíš?“
Otočil na mňa hlavu, ktorú si podoprel rukou. Takto vyzeral ako nejaký začarovaný elf, ktorý vedie rozhovor so spojeneckou stranou takým spôsobom, že potrebuje danú osobu pohľadom zviesť a až potom niečo podpisovať pod vyhrážkou zverejnenia nahrávky o...
            „Prečo to chceš vedieť?“
            „No, aby sme sa zblížili... ja som novinár, pre St. Monica Blue. Skôr taký fotograf, veľa článkov nepíšem, ale mám svoju jednu malú rubriku. Volá sa to postrehy dní. Zozbieram svoje postrehy, a podobné zážitky ktoré som v dňoch zažil a napíšem o nich článok.“ Zrejme to nebolo pre neho také zaujímavé ako sa to tvárilo v mojich slovách. Ale čoby, mne sa to páči. Je to zaujímavé a nikto iné takú rubriku nepíše. „Mám totiž veľkú fantáziu, a dar reči. Dokážem písať celé eseje rôznych opisov.“   
            „Prečo potom nie si spisovateľ?“ vytiahol zaborenú lyžičku z jogurtu a vložil si biely smotanový jogurt do úst.
            „No, dajme tomu, že moja forma je dosť kostrbatá.“ Usmial som sa a znova odpil z čaju. Opäť sme chvíľu mlčali. Ja som sa tento krát prepadol do svojej fantázie, zatiaľ čo Leslie si vložil ďalšiu lyžičku jogurtu do úst.
            „Tak čím sa to živíš?“ mierne som sa predklonil aby som mu videl poriadne do tváre, a usmial som sa. Znova ten neprítomný život. V jeho pohľade bolo niečo, čo do mňa hlodalo a hovorilo drž už hubu! „Vii má dvadsať a ty máš podľa toho dvadsať šesť.“ Prešiel som si zamyslene prstami po brade. „Vravel mi, že si prvé tri roky študoval herectvo. Čo sa stalo?“
Povzdychol si. Takým tým unaveným spôsobom, kedy človeka duševne i psychicky vyčerpávate slovami. Chcel som to nejako zahovoriť, aby si o mne hneď nemyslel, že som nejaký analytik ľudskej mysle.
            „A hrávaš nejaké hry? Je to skvelý spôsob ako sa odreagovať, vybiť zlosť bez toho aby si niekoho skutočne zabil.“ Zasmial som sa. Nie som práve zase na strieľačky, ale dobrú stratégiu si zaháram i ja. Skôr ma bavia fantasy. V poslednej dobe som fakt prepadol Warcraftu.
            „Nemám čas.“ Vyškrabkal posledný obsah jogurtu.
            „Práca?“ znova som sa opýtal.
            „Nie si unavený?“ opýtal sa ma. Dokonale odbočuje od témy. A tak priehľadne a drzo, až je to úplne prirodzené. No, nič sa nedá robiť. Mámiť to z neho nebudem. V kuchyni sa zrazu objavil Vivyen vo svojom spacom tričku s packmanom.
            „Ahoj.“ Usmial som sa na neho a Leslie divne zazrel.
            „Ty si mu dal adresu Vii?“ opýtal sa mŕtvolne Leslie.
            „Samozrejme, kto iný? Povedal som ti, že za mnou príde.“ Usadil sa oproti nám „ale nevedel som, že tak skoro. Vážne, čo tu robíš Adrien?“
            „Tú prácu, ktorú som mal spraviť, dostal niekto iný. Vyšachovali ma z toho, tak som od rozhorčenia bežal za tebou a vtedy keď som šiel zvoniť na dvere domu došlo mi, že tam už nie si...“ zasmial som sa. Táto situácia mi začínala pripomínať zle uhratú hru, kedy v zajatí hrdina vtipkuje aby si získal nejaké sympatie. Rozpovedal som im i to, ako som Vivyena hľadal v ich dome, a spomenul si, že sa odsťahoval. Vii tomu hovoril máš hlavu plnú hlúpostí. Občas fakt, ju mám plnú hlúpostí.
            „Pôjdem si ľahnúť.“ Postavil sa a odhodil kelimok z jogurtu do koša. Musel som premýšľať o tom viac a viac. Čo také sa Lesliemu prihodilo, že nechce o ničom hovoriť? Možno je to mojim otravným nočným príchodom. Samotný Vivyen sa mi nezdôveril o tom kde jeho brat pracuje.
Chcel som niečo vyskúšať, potrápiť Leslieho do takej miery, že by na mňa vybuchol a trebárs mi i jednu vrazil. Aspoň nejaký prehnaný cit by som z neho dostal. Tak som sa rozhodol ho vysánkovať z postele. Celkom sa mi to i darilo. Nakoniec chudák nevediac ani čo sa deje skončil v obývačke. Vii po mne divne zazeral, prečo to všetko robil. Nechcelo sa mi s tým zdôverovať. Chcel som robiť iné príjemné veci, lenže...
            „Sme v bratovej posteli.“ Namietol a zakryl sa až po krk.
            „Keď mi povieš, čím sa Leslie živý, tak prestanem...“ moje rúčky behali popod perinu po Vivyenovom tele ako po dávke steroidov. Bránil sa tak statne, že som si v mysli nakreslil elixír podmanivosti. Lenže v realite akosi nefungoval.
            „Viiiiiii“ natiahol som jeho meno dlho, takže to znelo ako francúzsky súhlas.
            „Opýtaj sa ho.“ Urazene a umrnčane sa mi otočil chrbtom.
            „Ale no tak miláčik.“ Natisol som sa mu presvedčivo na chrbát. „tvoj brat mi to nechce povedať. Vari robí v sektore 51?“ zamrkal som. „pitva mimozemšťanov? Robí v NASA?“ začal som to z neho mámiť svojou veľkou silou. Vzal som ho za rameno a začal nim nežne hore dole triasť.
            „Prečo ťa to toľko trápi?“ zavrčal na mňa podráždene. „že sa pýtam. Ty si neuspokojiteľný...“ zasmial som sa.
            „Samozrejme, že nie. Ty ma dokážeš plne uspokojiť. Tak mi to povedz. Poveeedz.“ Choval som sa ako malé decko čo mi bolo príznačné. „plosííím.“ Zašušlal som.
            „Študoval herectvo, ale hercom zjavne nie je.“
            „Povie ti to sám.“ Otočil sa na chrbát. Vivyenov láskavý pohľad ešte viac zjemnel, keď sa zadíval do stropu. Dve slabo zelené elfie očká. Miloval som ich na ňom. Pohladil som ho po tvári a na pery vtisol nežný bozk. „je to tak zlé?“ povzdychol si.
            „Ale pokiaľ ti to nepovie sám, nesmieš pred ním o tom hovoriť.“
            „Sľubujem.“ Ďalej som ho hladil po tvári.
            „Leslie...“ stíšil svoj hlas, akoby sa bál, že Leslie stojí za dverami a čaká už len na tento okamih, kedy bude Vii odhaľovať jeho tajomstvá. „...je dobrý herec. Nedokončil však školu. Vyhodili ho odtiaľ kvôli drogám. Viezlo sa to s ním ďalej a tak, akoby mu preskočilo.“ Privrel oči, a na chvíľu sa odmlčal. „skúšal sa zamestnať v divadle, ale mal v sebe podivný blok. Jedného dňa prišiel za nami a oznámil nám, že si spravil kurz červeného kríža.“ Začínal som neblaho tušiť kam toto vedie. „...o tri týždne narukoval do armády.“ Nastalo  medzi nami ticho. Toto jedno jediné slovíčko nám obom v hlavách začalo vytvárať obrázky. A možno neboli práve  príhodné k realite, ale... Leslie pracoval pre červený kríž v armáde. Ak bol niekde na bojisku... už sa ho v živote neopýtam na hry.

4 komentáre:

  1. zaujimave. zda sa, ze mas slabost co sa tyka vojny a tak. dufam, ze Leslie bude ok, ze mu nic nebude. ale v prvej kapitole sa to nezdalo. velmi zaujimave. vobec netusim o com to asi tak bbude. zatial nie je nic coho by som sa chytila aby som vedela ako by to mohlo asi pokracovat. jedine z obsahu ktory si dala na stranku.takze sa budu dvaja bratia byt o Adriena? velmi zaujimave. alebo si urcite tym myslela nieco ine. ja viem ze hej, zvyknes to tak robit. nieco napies, cloveku sa to zda dost jasne, a predsa urobis nieco necakano... to milujem xD
    strasne sa tesim na novu kapitlu! NECH JE UZ NEDELA!!!!!
    P.S. ale bude yaoi ze? :D:D:D:D:D

    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť
  2. @Ann ale bude neboj sa. Skôr sa boj toho, kedy bude. *už to nerada nazýva yaoi - vyrástla z toho. Volajte to - sex.*

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Lawliet? Jsem mírně zmatená O.o Bože ale se Samym to jsou blázni xD je úžasné, jak každá z těch tří kapitol, přestože jsou psány ich-formou, zní úplně jinak. To se podaří málokomu, většinou to zní na jedno brdo, ale tys ty postavy vystihla O___o huuu. Asi se budu mýlit, ale nepíšeš Adriena (jak se vlastně jmenuje? xD) tak trochu podle sebe? XD má bujnou fantazii, to se mu musí nechat xD
    No jéje... Leslie v armádě =.= od herectví do války, ach jo T.T postavy jsou čím dál zajímavější...

    Kagome/Kurama

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Kagome: čože? O__O však sa volá Adrien Lwaliet to je jeho priezvisko *výtlem* :D:D

    OdpovedaťOdstrániť