utorok 1. februára 2011

Osaka love (Sľúbil som to) X.

            Nechcel sa o tom rozprávať. Lenže čím ďalej tým viac, ho trápilo. Tokio bolo miesto tak nezdravé pre jeho myšlienky. Ubiehali ku všetkému čo videl. A po tom všetkom sa Michio ani nevyjadril. Nepovedal, ako ho to šokovalo, ako mu to tu vadí, že je niečo v neporiadku. Zdalo sa, akoby mal z toho zábavu. Všetko nesprávne a nebezpečné bola pre neho vari hra? I Eiji? Nepovedal mu o jeho dotykoch a pohľadoch. Prečo sa ale Michio stále tváril, akoby bol svet už navždy gombička? Stále sa mohol usmiať i potom, čo sa dostali do problémov. Akira nerozumel jeho psychickému rozpoloženiu. Až do toho momentu, kedy sa ukázala pravá tvár duše, ktorá sa bránila, a predsa bola príliš zjazvená.
            „Kam?“ opýtal sa Michio stojac oproti Akire. Do tváre mu vietor vial hnedé vlasy. Prižmúril oči pred dopadom vlasov do svojej tváre. I keď bola jar v plnom prúde, toto veľké kamenné mesto bolo v noci chladné. Zaboril hlavu medzi ramená. Bradu spoločne so spodnou perou pod okraj arafatky. A cez to všetko čo Michio mienil, Akira len stál a díval sa ne neho. Neodpovedal. Napadlo ho, či by ho mohol odfotiť. Či by blesk, ktorý by na neho použil bol príliš rozpitý nocou. Či by zachytil fotoaparát to čo vidí on. Len keby sa mohol presvedčiť.
            „Bude pršať Akira...“ usmial sa a nahol k nemu. Za celý ten čas nevydal ani jedinú negatívnu známku svojho vnútra. Obeť nepotrebovala počúvať, že bola obeťou. Nepotrebovala počuť, že ju všetci ľutujú a tak dávať najavo, že je chudáčik a súcitia s ňou. Človek chce na podobné veci zabudnúť.
           „Ostaneš tak stáť?“ vôbec si nepovšimol Michiho žiadosti o to, aby niekam šli, pretože bude pršať.
            „Prečo?“
            „Len stoj...“ položil tašku na zem a po dlhom hrabaní vytiahol z nej fotoaparát značky sony. Postavil sa a nastavil objektív cez hľadáčik. Michio sa nepohol ani jediný krát. Len stál stále v rovnakej polohe. Vietor, ktorý naháňal oblaky nad Tokio sa pohrával s jeho vlasmi. O chvíľu sa objavil blesk ktorý zachytil to isté. Blesk. V ten istý okamih. Raritu. Na sekundu presne. Nezvyčajná jarná búrka. Na pozadí Michia sa vynímal blesk. Akira hľadiac na Michia, ktorý sa k nemu nahol, zložil pozdĺž tela ruku s fotoaparátom.
            „...nie je to správne Michi, ja...“ sklopil pohľad dole na Michiovu ruku, ktorá nežne dopadla na jeho tvár. Len úsmev, nič viac. Absolútne nechápe jeho rozpoloženiu.
            „Vtedy ti to neprekážalo...“ usmial sa, „teraz už áno?“
            „...zneužil som ten moment...“ pokrútil hlavou Akira. Nemôže ho predsa nútiť, ani keby chcel, neurobí to!
            „...bude pršať.“ Stiahol ruku z jeho tváre dole. Na zem dopadlo prvých pár kvapiek studeného dažďa. Ďalší blesk.
            „Búrka...“ usmial sa Michio a zdvihol hlavu k oblohe. „Jarná búrka? To je nezvyčajné...“
            „Poď... nemôžeme tu ostať...“ Akira ho popadol za ruku a rozbehol sa s ním. O pár chvíľ sa z neba pustil lejak. No po bleskoch už nebola ani stopa.

            Bolo dôveryhodné len tak vojsť do malého bistra na stanici. Nikto ich z ničoho neupodozrieval. Jednoducho dvaja ľudia, ktorí práve pricestovali sa prišli schovať pred dažďom.  Akira objednal od servírky čaj a pohliadol oknom. Prečo práve teraz ich musí zastihnúť lejak? Obaja poďakujú za čaj. Akira roztrhne vrecúško s cukrom a vysype ho celé do čaju. Toto urobí dva krát. Zamieša a napije sa. Aspoň  niečo teplé v tomto počasí. Michio len zamyslene hľadí do tmavej tekutiny ktorú obsahuje jeho hrnček.
            „Pozhovárame sa o tvojom priateľovi.“ Oprel sa dozadu Akira. Michio sa zase utápal vo svojich myšlienkach. Toto začína robiť čoraz častejšie. Začalo to u neho doma, pokračovalo v moteli a teraz zase tu. A je to intenzívnejšie. Nedokáže ho z toho vytrhnúť. Akoby bol zhypnotizovaný. Možno medzidimenzionálny hovor skrz čaj? Obšírna predstava.
            „Michi, počúvaj! Je to dôležité. Potrebujeme tu pomoc.“
No chlapec ďalej nezávisle hľadel do hrčeka. Skvelé, takže tu budeme sedieť ako dvaja nímandi a hľadieť do čaju. Pomyslel si Akira a znova odpil. Keď už ubehlo asi päť minút čo tak Michio sedel a vari ani nežmurkal, Akira sa naštval a vzal mu hrnček spred očí. Položil ho vedľa. „Pozri, ja neviem, čo sa ti honí hlavou, a je to tvoja vec, ale máme tu problém tak sa láskavo sústreď ok?“ Michio strhol pohľad o stola do ktorého sa zasekol.
            „Samozrejme.“ Zdal sa byť vyplašený.
            „Ten tvoj kamarát. Vieš kde býva?“ dostalo sa mu len pokrútenie hlavy.
            „Máš na neho číslo?“
            „Áno, ale... telefón som zabudol doma.“
Okamih čo okamih to znelo lepšie a lepšie. Akira zovrel v rukách hrnček čaju. Pohľad mu znova padol k okennej tabuli,  po ktorej stekali pramienky vody. Melancholické a absurdné. Nabudúce až bude utekať, tak nie zo dňa na deň a bezhlavo ako to urobil teraz.
            „Ale poznám miesto, kde rád chodí. Opisoval mi ho, poslal mi i fotky toho klubu.“
            „Aspoň niečo.“
Nevydržateľný deň. Čím viac chcel dostať veci pod svoju kontrolu, tým viac sa komplikovali a bránili mu v tom. Čo bolo k tomu ešte horšie, on samotný sa sám sebe začínal vymykať kontrole. Jeho túžba vzrastala a Michio sa nechcel brániť. Čo horšieho ho mohlo dostať?
            „Môj učiteľ hry na husle, sa vždy smial... vraj mám príliš štíhle a dlhé prsty. Nikdy v živote s nimi nebudem môcť robiť poriadnu robotu. Predurčený hudobník.“ Oprel si hlavu o ruku. Ďalej obaja sedeli bez slova. Zaujímalo by ho, čo robí jeho mladší brat. Či sa trápi, či otec sa orientoval na neho.
            „Hneď sa vrátim.“ Zanechal Michia pri stole. Prešiel okolo pultu s výkladom zákuskov a hovädzích tyčiniek. Bistro samo o sebe nebolo veľké, takže pravdepodobne šetrili dostatočne i na nájme. Pár boxov na sedenie. Jednoducho úkryt pred dažďom alebo krátke posedenie. Akira zašiel za roh, kde ako sa správne domnieval bol upevnený automat. Vložil pár mincí do vnútra a vyťukal číslo.  To nekonečné tút tút ho nútilo prešľapovať z nohy na nohu. Oprel sa o stenu a chcel to zložiť, keď sa ozval rozospatý hlas.
            „Moshi moshi...“ takže je v poriadku. Jeho braček. Matsuya. Zrazu sa cítil vinný, že ho tam nechal. Opustil ho. Zovrel pevnejšie slúchadlo.
            „haló?! Je tam niekto?“ je zbabelec. Po pri tom všetkom čo urobil pre Michia, ostal zbabelcom pre vlastného brata. Zavesil slúchadlo na vidlicu a ostal opretý o stenu. Mal sa mu ozvať? Povedať, ahoj, to som ja, ako sa máš? Možno by bol potešený ale vnútorný hlas mu hovoril, že by potvrdil svoju absolútnu prehru. Zbabelec. po tom všetkom i tak ostal len zbabelcom.
            „Do čerta!“ buchol zovretou päsťou do steny. Nič sa z toho nikdy nemuselo stať. Otočiť to a skúsiť inak. Zachrániť všetko čo sa zrútilo. Povedal si, že niet cesty späť. Pretože sľub je sľub. Nenechal by Michia nikdy blúdiť o samote ulicami Japonska.  Ale rovnako sa mu zdá práve teraz úbohé opustiť vlastného brata a matku. Ponechať ich na krku tomu bláznovi. Pevne zovrie čeľuste a znova buchne do steny. Opäť a opakovane pokiaľ neucíti pálčivú bolesť.  Po kĺboch ukazováka a prostredníka stieklo pár kvapiek krvi. Nech dotiahne aspoň jednu vec dokonca. Strie si krv a stiahne rukávy od mikiny nižšie. Život pokladá tak ťažké úlohy. Priečia sa sebe navzájom. A predsa sú prepletené. Ľútosť alebo nie...
Usadí sa späť na miesto vedľa Michia. „Budeme musieť vymyslieť kde prespíme.“ Vonku v daždi určite nie.     „a potom, sa pokúsime vyhľadať tvojho kamaráta. Nechceme od neho moc, len aby nám ukázal nejaké miesta. A potom... potom to je už jedno čo bude.“
Nemá to budúcnosť a on o tom vie veľmi dobre. Všetko skončí. I táto pošetilosť. Ani nevie, komu sa čo snažia dokázať. Možno sebe navzájom, že nepotrebujú... nepotrebujú čo presne?

            „Myslíš, že nás tam takto pustia?“ pohliadne na seba pod strechou Michio.
            „Nemaj strach, sme len opršaní nie zablatení.“ Potiahne dvere k sebe. „a mimo to je to len lacný motel. Hlavne že je tu strecha nad hlavou a posteľ.“ Viac nežiada.
            „Ah, máme už len jednu izbu. Je tam jedna posteľ a...“
            „Berieme.“ Položí pred muža v recepcii pár bankoviek. Chlapík si ich skúmavo prezrie. Sú mu povedomí. Len kde ich už videl? Položí pred nich kľúč s číslom.
            „Vďaka.“
Zaujímalo by ho, prečo všetci títo vlastníci, či už len pracovníci v moteloch musia vyzerať ako absolútne perverzní.

            Detektív Waraiboyu, bol známy tým, že sa nikdy nepýtal na príliš veľa informácii. Jeho zúrivé jednanie so zločincami bolo dostatočné na to, aby mu pre vlastné dobro povedali to, čo chcel počuť. Ale čo sa týkalo dvoch nezvestných chlapcov, tam začal tušiť už niečo viac. Vyžiadal si neobvykle veľa informácii o oboch a celý večer nad tým sedel. Ako sa títo dvaja tak odlišní chlapci mohli spoločne zapliesť? Jednou udalosťou v jednom parku. Čím viac detektív Waraiboyu čítal, tým viac ho to zaujímalo. Za útekom muselo stáť viac, než sa všetci domnievali. Nehovorila sa tu čistá pravda.
Pohodil unavene spis na svoj pracovný stôl a oprel sa pohodlne vo svojom čalúnenom kresle. Mal vo zvyku si robiť body. Pár bodov, podľa ktorých sa neskôr riadil. Ale tento krát mu to bolo úplne voľné. Postavil sa a podišiel k oknu. Z parapety vzal malú krhličku a začal polievať kvietky v pracovni. Mal tam presne sedem kvetináčov. O svoje rastlinky sa staral dobre. Vždy mali dostatok slnečného svetla, vzduchu, i vody. V podstate mohol povedať, že sa majú lepšie ako niektorí ľudia na svete. Bolo to smutné , ale pravdivé. Tak málo im chýbalo ku šťastiu. Keď tak už, ľudia boli chamtiví.
Okolo siedmej večer usadol k svojej večery. Vôbec sa mu nechcelo vari a obšmietať sa vo vlastnej kuchyni. Vlastne varil len vtedy, keď sa mu chcelo a dni sa neuveriteľne ťahali. Preto si objednal z donášky majstra Fu dango. Majster Fu ho robil najlepšie a svoju dielňu mal len o tri domy ďalej. Preto to nebol žiadny problém. Lenže keď k jedlu usadol znova ho prepadla zvláštna nálada. Dvaja chlapci ktorí sa zatúlali. V tomto nehostinnom. Svete. On vie, že detí sa denne stratí húf, ale k týmto dvom, ho niečo silne priťahovalo. Bola tam stále nevyriešená záhada. V pozadí úteku stáli dva zločiny. Zločin znásilnenia a súkromný. Ten rodinný. Ak sa Akira podujal chrániť Michia na jeho ceste, mohol predsa urobiť stovku iných vecí, než sa s ním vybrať do nehostinného sveta.
            „Niečo tu smrdí, pán Dougles.“ Pohladil čierno bieleho kocúra, ktorý vyskočil na stôl, po chrbte.
            Okolo polnoci, si zmyslel, že nebude spať. I keď sa snažil dodržovať denný rituál, čo by spať o polnoci. Sám dobre vedel, že sa mu to málokedy podarí. No tak či tak sa znova ponoril do svojej práce v pracovni. Vytiahol si čo to informácii o jednom zadržanom, ktorý nechcel bonznúť druhého. Obaja sa kryli navzájom. Bolo to hlúpe. A títo dvaja kryli ešte čosi viac. Skutočnosť a pravdu ktorá sa týkala jedného osemnásť ročného chlapca menom Michio. Koľko záhad sa v tom len nachádza?

            „Mal som sestru...“ zadíva sa do okna. Skrz kvapôčky ktoré sa držia na okne po daždi, presvitá ranné slnko. Bledé lúče sa vyhrávajú vo farbách, ktoré sa lámu vo vode. Slabo hnedé oči sa otáčajú po celej oblohe. Ale i keby trebárs začalo snežiť, z ničoho nič, vie, že by na tvári nemal úsmev. Nie ten úprimný ako videl v sade. Ako vídal kým sa všetko neskazilo. Zlomil sa obraz vo dvoje, papier sa pokrčil. Niekto pretrhol časti od seba.
            „Čo sa jej stalo?“ Michio sedel na posteli len v košeli dívajúc sa stále do okna. Bledé svetlo ho zalialo a oslepovalo. A predsa akoby to bolo niečo nadprirodzené. Akira mal rázom rovnakú túžbu ho vyfotiť tak ako včera v tom daždi.
            „Podrezala sa...“

           Snažil som sa to svetlo šíriť. Získať ho čo najviac aby som ho mohol posunúť znova. Je to taký zvláštny kolobeh, ktorý nikdy neprestane. Dokonca ani keď slnko zhasne, neostane vesmír úplne temný. Len ten náš, osobný. Zničí sa ním náš svet a život. Svetlo ako abstrakt je tak jednoduché, priezračné, zahrievajúce. Rozpína sa, objíma nás. Na čo tma, nás len pohlcuje a vťahuje ešte hlbšie a ďalej.  No i keď sa Michio snažil utiekať k svetlu, videl som, že jeho tvár je už skrytá v temných zákutiach. Jeho myseľ odchádza do iného sveta. Ubieha a nechce mať s touto realitou nič spoločné. Koniec koncov, tma je nepriehľadná. Ale v nej, má aspoň ranený človek nádej, že ostane skrytý a neobjavený pred ostatnými, ktorí neustále ubližujú.
Príbeh o Amee, Michiovej sestre bol depresívny. Ani neviem, prečo som ho chcel počuť. Možno preto, aby tajomstvo malo dvoch vlastníkov. Vraj o tom pravdu nevedia ani jeho rodičia. Klamal, pretože sľúbil, že tajomstvá Amee-cahn, budú len jej a jeho. Boli si veľmi blízky. A potom ako umrela, sa Michio utiahol do seba a prestal komunikovať. Nenávidel svojich rodičov deň za dňom viac. Nevytváral si nových priateľov, vlastne sa dištancoval od tých ktorých už mal. Ostal sám. Všetko čo som dokázal urobiť, bolo kývnuť hlavou. Nemal som slová. I takéto skutky sa stávajú. Teraz som chápal Michiov útek viac než čokoľvek. Koľko hrôzostrašných tajomstiev sa o nás ešte objaví?
            Nevedel som kde presne začať. Celé toto mesto mi pripadalo ako veľký žart. Na to, že som sa narodil v treťom najväčšom meste Japonska, som si teraz prišiel akoby som bol v inom štáte. Predsa len Tokio nebolo tak rozdielne od Osaky. Tak či tak, hneď ako som tu vstúpil, som vedel, že ho nebudem mať rád.
            „Vieš aspoň kde ten klub je?“
            „Po pravde ani nie, ale stačí, že viem ako sa volá. Takže sa niekoho opýtame.“
Snažil som sa vyzerať obstojne. Ak to bude nejaký snobský klub, nech nevyzerám ako dietko zo železničnej stanice, z ktorej momentálne skutočne aj som. Pohliadol som na Michia, ktorý si sadol na posteľ. Videl som na ňom, že je unavený a nechce sa mu. Hodiny ukazovali pol tretej, a my sme vôbec nevedeli, či tam pán X bude. Prečo som sa ho vlastne ešte stále neopýtal na to meno? Nepokladal som to nejako za súrne sa s tým oboznámiť okamžite. Tak som mlčal. Napravil som mu rukáv na košeli a potom sme sedeli vedľa seba ticho asi desať minút. Nepoviem sám sebe, čo sa mi honilo hlavou. Bolo to príliš osobné  anagaramné. Akoby som myslel sám o sebe ale v tretej osobe. Čo viac môžeme robiť?

            Waruiboya križoval ulice Tokia. Boli  dlhé a rozľahlé a deň by mu na to nestačil, ale on sa rozhodol, že to tak bude robiť. Premýšľal o skutočnosti. Pokúšal sa dávať si veci dokopy. Plagáty s výzvou boli v celej Osake, tak ho napadlo, že tam už chlapci zrejme nebudú. Ukradli Okiotvi istú sumu peňazí. Nebola najmenšia. Takže sa pravdepodobne vybrali niekam inak. Takto prestali spadať pod políciu v meste Osaka. I keď Osaka spolupracovala teraz so susednými mestami. O chvíľu z toho bude vari celo štátne pátranie. Predsa len, ide o marenie vyšetrovania. Michio je korunný svedok a hlavne obeť. Akira je ďalší svedok. Čo si tí dvaja o sebe myslia? Takto mariť spravodlivosť.  Spontánne sa vybral do Tokia. Pretože rodičia Akiri sa mu zdôverili, že ako chlapec bol v Tokiu. Takže prakticky je to miesto ktoré mu je po Osake najbližšie. Taká diaľka z Osaky sem. Sľúbil, že ten prípad vyrieši. A on ho vyrieši!
Stačilo vytočil len jedno číslo.
            „Chia-san, prosím ťa, zariaď aby sa do správ nedostala odozva o tých dvoch nezvestných chlapcoch.“
            „Akirovi a Michiovi?“
            „Áno, prosím ťa. Mám pocit, že by ich to vyplašilo. A Tokio ako hlavné mesto bude oriešok už sám o sebe.“
            „Spoľahni sa na mňa Warui-san.“
Vložil mobil do vrecka a rozhliadol sa po okolí. Jar v Tokiu. Zvláštna. I keď odlišná, predsa bolo cítiť jarou. Nie tak ako Osaka, ale predsa... včerajší dážď, ktorý zastihol Tokio bol tropický, preto tie blesky. Príroda je pánom sveta. Nemá zmysel sa vypytovať prečo ako?
Mladý detektív, celým menom Tomo Waruiboya, bol chovaním odstrašujúci príklad. Drsný a občas i neomalený. Ale správal sa len tak, ako sa správali ostatní k nemu. Bol akýmsi zrkadlom, ktoré odrážalo chovanie sa dotyčnej osoby. Bol na seba v tomto hrdý. Ak si človek zaslúžil úctu, tak ju dostal. Málo kedy sa stalo, že ostal ticho stáť a jeho chovanie sa úplne premenilo. Dvadsať osem ročný detektív vyšiel pred dvoma rokmi z policajnej služby a otvoril si živnosť súkromného detektíva. Patenty, licencie na všetko čo potreboval. I po takej krátkej praxi, predsa len dokázal odvádzať prácu občas lepšie ako niektorí starí usadlíci. Tak mladý a tak fešný... šepkali si ľudia. Tomo bol napriek svojim Japonským koreňom často považovaný za Kórejca. A to preto, že matka jeho matky odtiaľ pochádzala. Celá rodina však je dávno usadená v Japonsku. A i keď sa to nezdalo, po toľkých generáciách dostal do vienku slabo tmavo hnedé vlasy, a podivné svetlé oči. Jediné čo tento výraz atraktívneho chlapa ničilo bola jazva na jeho lícia. Napriek tomu i ona bola svojim spôsobom atraktívna.

            Cítil sa hlúpo keď stál pred povestným klubom. Ono to ani moc klub nebolo ako mu Michio nahováral.
            „Michi, to je čajovňa spojená s barom.“ Riekol potichu a popod fúziky.
            „Hai je.“
            „Vieš kto chodí do takýchto usadlostí“ stáli vedľa seba a ani jeden sa na seba nepozrel. Len si brblali po pod nos, ledva hýbajúc perami.
            „Iie, kto?“
            „...šialení skladatelia deprimujúcich básní, a zliatí skladatelia nesymfónii.“
            „To ma zaujíma.“ Na Michiovej tvári sa objavil úsmev. Rozišiel sa dovnútra čajovne.
            „Matte...“ Akira za ním pobehol. Na sklenených dverách bola vylepená ceduľka s otváracími hodinami a ozdobným písmom napísaný názov podniku; âme facile.
            Žeby mi to skutočne dokázalo odľahčiť dušu?

1 komentár:

  1. psychológia.. to je presne to čo ja hľadám v tvojich poviedkach :D tajomno a duševné rozbory :D by ma zaujímalo ako moc máš túto poviedku premyslenú... a hneď ako napíšeš ďalší diel 32 sekúnd, tak chcem aj Osaku! :D *nevie si vybrať, ktoré by malo byť prvé...*

    OdpovedaťOdstrániť