sobota 12. februára 2011

Osaka love (Očarujúci? XI)

            „Zaujímavé, čo povieš?“ usmeje sa Michio rozhliadajúc sa po kaviarni. Útulná, navrhnutá presne do francúzskeho štýlu. Malé lampičky zavesené na strope a bodové svetlo pri hnedom obkladanom bare. Barové stoličky s tmavočervenými poťahmi. A ten zlatistý jas ktorý vydáva bar. Lesknúce sa sklo pohárov a fliaš. Kruhové stoly, na bokoch lavice a stoly do obdĺžnika. Všetko to vyzerá tak očarujúco.
            „Nezabúdaj Michio, samovražedný umelci.“ Nahne sa k nemu Akira. Nejako sa mu to tu nepozdáva. Čo ak to vlastní mafián, alebo skutočne nejaké samovražedné emo, ktoré každý deň sedí v rohu a za každým keď niekto vojde sa podreže? Nejako si za pár chvíľ uvedomil, že začína byť paranoický. Čím väčšie mesto, tým viac strachu a skľúčenosti. Naproti nemu Michio vyzeral akoby sa mu vôbec nič nikdy nestalo a usmieval sa. Ten chalan musel byť na práškoch, teda aspoň dočasne brať nejaké éčko, lebo tieto jeho podivné letargické stavy úsmevu, mu nešli do hlavy. Zase niežeby mal chodiť s povrázkom okolo krku a dávať sa ťahať, ale... tak... mal iné predstavy o chovaní znásilnenej osoby.
            „Teraz ma napadlo, že je vlastne dobre, že nemáme pri sebe mobil.“
            „Ako to?“ ah tie hnedé nevinné očká. Ako by ich...
            „No, GPS... mohli by nás podľa nich nájsť.“ Michio sa len súhlasne usmeje. Tak mu pripomína všetky tie anime postavičky, ktoré pôsobia na ľudí nevinne a jeden úsmev očí urobí z ostatných volov. V realite to teda skutočne funguje. Urobil z neho vola tak rýchlo, až sa mu to zdá už nesmierne trápne.
            „Opýtame sa pri bare.“ Navrhol Michio a podišiel k baru. Presne ako mu ho opisoval, presne ako videl na fotkách. Nie je pochýb. Jedine ak by si niečo vyfantazíroval.
            „Zdravím...“ opäť tie úsmevy. Akira začínal mať pocit, že Michiova jediná zbraň vo svete je práve úsmev. Nikto nikdy nepríde na to, či je pravý alebo falošný. Dokonca ani on sám to na ňom nevidí. „...chcel by som sa opýtať, je tu Esteban Pavliet?“ Akira chvíľu uvažoval o mene, ktoré mu veľmi Japonsky neznelo. Keby ho nebolel krk, a v bruchu mu nevyhrávali čerti, možno by si pospájal tie veci dokopy.
            „Máte s ním nejakú schôdzku alebo podobne? Lebo šéf prišiel buchol dverami a nechcel byť rušený.“
Akira kukne z profilu na Michia „šéf? On je šéf?“ to sa mu chcel s týmto zdôveriť kedy? Až by začal mať hlúpe poznámky na jeho vlasy, alebo fúzy? A kto vie aký je ten chlap starý? Však mu tvrdí  táto tu slečna, že je mrzutý a búcha dverami. Tak to bude starec. A prečo vôbec sa Michio baví so starými chlapmi a považuje ich za kamarátov? Toto mu bude musieť vysvetliť! On mu nedovolí sa baviť s pochybnými existenciami.
            „Nie, nemáme ale ja...“ zase to robí! Tie oči na ňu! Ten úsmev! Akira podvedome zovrie rukou okraj baru. Je to nefér! Na všetkých sa usmieva a mrká a on tu stojí ako papek a nemôže ho ani hladiť, nemôže ho pobozkať, nemôže ho pohladiť a povedať aby sa usmial na neho. Ale tak skutočne nie maskou. Nemôže nič.  „viete... Esteban mi kedysi povedal... že...“ zhrnie si vlasy z krku a prejde si po ňom v rozpakoch prstami. Akira by sa najradšej zložil. Čo to robí?! Čo to zase robí? „...ak budem niečo povedať, môžem kedykoľvek prísť...“ veľké očká pohliadnu na barmanku, ktorá prestala i utierať poháre a zhypnotizovane pozoruje každý malý pohyb Michia.
            „To je drzosť...“ zaškrípe zubami Akira a radšej sa od nich otočí. On tu s ňou flirtuje. On mu to robí pred očami! Takéto svinstvo! Malý parchant nevychovaný. Toto mu ešte spočíta. Však on uvidí. Ani nepočúva o čom sa začali tí dvaja rozprávať. Hnev mu bublal v ušiach ako voda ktorá tam natiekla. Však on im všetkým strie ten úsmev zo ksichtu.
            „Poďte za mnou...“ Michio ešte uvidí, že ho potrebuje a nie je žiadna jeho ochranka! Ak si toto myslí, tak bude kričať. Bude veľmi kričať. Nebude ho využívať pre svoje podivné ciele, ktoré určite má.
Otočí hlavu na Michia ktorý ho vzal za ruku a potiahol k sebe. Barmanka ostane stáť pri dverách ktoré sú za barom. Tak on sa ho po novom i dotýka? Neuveriteľné.

            Esteban bol síce Španiel, ale prišlo mu krajšie vlastniť francúzsku reštauráciu než taliansku, španielsku alebo japonskú nebodaj. Také to francúzske bystro spojené s barom a kaviarňou. No jednoducho keď otváral podnik, mal pocit, že je génius. Všetko mu vychádzalo naproste dokonale. Mal sponzora a partnera, ktorý mu pomohol značne v základnom imaní. Spoločne tak pokryli všetky náklady na obstaranie majetku a nájomného tohto priestoru. Po siedmich rokoch, je budova kompletne odkúpená a majetok ich vlastný. Partner, mu časom predal za slušnú cenu svoj podiel a tak Esteban teraz vlastný celý podnik. Jeho kamarát odišiel do štátov. Chcel začať podnikať trocha inak. Každý hlupák chodí do štátov a podniká tam. On chcel niečo nezvyčajné. Japonsko! To je výzva! Dokonalá ekonomika! Práca i v sobotu, ale čert to ber. Je to úžasná štruktúra obchodu a podnikania. A dokázal si ukradnúť úžasné miesto pre svoj podnik. Denne sa tu zastaví i tristo ľudí. Čo je viac než uspokojujúce. Mesačne vyprace celú zadnú časť podniku a spraví diskotéku. A vtedy... no radšej pomlčať čo sa tu deje. Sú tu stály zákazníci rovnako ako len ľudia ktorí tu skočia na pohárik. A keď je pri tej časti – bystro, tak to zrušil ako jeho partner odišiel. Bude sa tu len piť nie viac. Tak sa rozhodol.
            „To je tritisíc sto tridsať osem na stranu pasív a...“ zapíše si číslo „a sto dvadsať deväť na stranu pasív znova...“ prehrabe sa papiermi a znova odpíše číslo. „Osemsto devätnásť na stranu aktív.“  Pohliadne striedmo k dverám ktoré sa otvoria a potom zase do papierov.
            „Čo je? Čo sa deje?“ opýta sa barmanky ktorá odstúpi a prepustí tak cestu Michiovi. Esteban si olizne prsty a prelistuje ďalší papier, potom kukne hore neskrývajúc svoje prekvapenie „Michio-kun.“ Držiac papiere za rohy si ho neveriacky prehliadne a potom i toho chalana za ním. Vyzerá byť naštvaný.
            „Čo sa stalo?“ oboch si ich stále prehliada, akoby mu tam vošli vlastné deti, ktoré poslal s troma miliónmi na rok do Španielska. Barmanka za sebou zatvorí dvere a Esteban pustí papiere. Musí zamestnať účtovníka inak ho šľahne. Jemu to vždycky trvá tou predpotopnou metódou sto rokov. „No tak sa posaďte...“ ukáže rukou k malej pohovke pri stene. Michio sa zase ošíva. Presne ako sa stretli prvý krát. Bol taký celý zakríknutý. Zdá sa že to ani po takom dlhom čase neprešlo. Mlčia? Zdá sa, že Michio má byť ten, kto niečo povie, pretože ten druhý...
            „Potrebujeme pomoc.“ Nakoniec sa ozve neznámy mladík. Michio sa viac utiahne do pohovky. To má byť ako nový frajer Michia? Toto sa mu nezdá. Vyzerá skôr na problémového človeka a Michio je tak nežný a jemný. „inak, sa volám Akira...“
Esteban jemne prikývne na čo sa postaví a napraví si šedú košeľu, ktorá obopína jeho telo. Keď si Akira myslel, že Esteban bude starý, zatuchnutý chlapík, tak sa mýlil. Preto ten počiatočný šok, keď vošli dovnútra. Nenapadlo by ho, že Esteban bude mať tak okolo tridsať rokov, dokonalú pestovanú postavu a tie vlasy. Tak husté a lesklé čierne vlasy, ešte v živote na vlastné oči nevidel. Rozdiel je v obrázkoch, tie sa iste upravujú digitálne ale toto vidí na vlastné oči. A tie vlasy sú tak... že keby ich vzal do rúk tak by sa asi...
            „Michio?“ Esteban sa oprie o stôl a založí ruky. Pohliadne na chlapca ktorý sedí potichu a utiahnuto. Jeho slabo hnedý pohľad smeruje kamsi k dverám.  „hovor so mnou predsa. Ak nebudeš hovoriť, tak...“
            „Je nachladený. Včera sme strašne zmokli a ten vietor... i tie podmienky... proste ho bolí hrdlo a má strach.“
            „Strach?“ otočí hlavu na Akiru, ktorý vyzerá tak presvedčivo i keď mu neverí. Zdá sa, že chce Michia ochrániť i pred slovným kontaktom. Ako si myslel, problémový a ochranársky typ. Má na ľudí dobrý nos. Mimovoľne si po ňom poklepká ukazovákom ľavej ruky. „tak čo sa vám prihodilo? Čo tu vôbec robíte?“ Michia asi neprinúti dobrovoľne rozprávať, takže to ponechá na Akira.
            „My sme...“ Akira pohliadne na Michia. Nič nehovorí? Teraz sa rozhodol byť ticho? Kde sú tie jeho mrkačky, a úsmevy? On ho nechápe, vôbec mu nerozumie akým spôsobom toto všetko... povzdychne si a oprie sa o operadlo pohovky. „...ja neviem...“ oprie si lakeť o opierku kresla.  Znesie sa nižšie a položí hlavu na opretú ruku. Teraz obaja pozerajú kamsi do čerta. Esteban si povzdychne. Prečo za ním prišli keď nechcú hovoriť?
            „Máte problém ako som z vášho chovania vydedukoval. Ale ja by som potreboval vedieť aký. Chcem aby si hovoril Michio! Počuješ ma?“
Akira si znova povzdychne. Zrejme s ním hovoriť nechce tak bude mlčať. Už len čaká na to, kedy ho Esteban odtiaľto vykopne, aby si so svojim kamarátom mohol pokecať o samote. Skutočne úžasné. Prestáva tomu rozumieť čoraz viac.

„Michio...“ Esteban si pred neho drepne a pohladí ho po stehne. Chudáčik jeho. Čo sa mu len mohlo stať? Vyzerá tak zlomene a bezmocne. Počul tie veci v televízii, v novinách, v rádiu. Nechcel tomu uveriť, ale potom vyhlásili pátranie a nakoniec ho zrušili. Netuší čo sa to tam vonku deje, a do čoho sa Michio so svojim kamarátom zaplietli. Má strach, že keď sa do toho ponorí bude v tom po uši až príliš, a potom to padne i na jeho hlavu. Niežeby Michiovi nechcel pomôcť, len ak je to príliš nebezpečné, jeho podnikanie bude ohrozené... nesmie si pripúšťať tieto katastrofické scenáre.  „Pozri, tu si v bezpečí. Si so mnou, pohovoríme si o tom áno? Čo sa stalo. Pomôžem vám neboj sa.“ Usmeje sa. Akira kopíruje ten pohyb ruky, ktorou Esteban hladí Michiove stehno. Odvráti od nich hlavu s pohľadom pred seba. Pred očami sa mu zobrazia spomienky na to ráno. Tie dotyky ktorými hladil Michiove telo, bozky ktorými objavoval jeho krk. To horúce telo ktoré sa na neho tislo... a teraz tento chlap ho hladí a Michiovi je to úplne jedno. Nestará sa, necháva ho...
            Esteban si sadne vedľa Michia zo strany Akiri, takže nemôže vidieť čo robí, pretože mu je otočený chrbtom. Ale on to cíti. Cíti jeho podlosť jeho povýšenosť. Možno to je žiarlivosťou ktorá ho zachvátila, lenže na svete existujú len dvaja ľudia, ktorí sa smú dotýkať Michia. Je to on a Michio. A tento chlap, nech sa považuje za čokoľvek, je len ďalší navoňaný agregát, ktorý skríži všetko čo sa dá. Nemusí sa ani dívať aby videl, ako sa ti jeho prsty, ktoré toľko krát prepočítavali peniaze dotýkajú Michovej tváre. Ako mu šepká tie slovíčka do ucha. Tie milenecká slovíčka. Zvádza ho a ubezpečuje, že s ním bude v poriadku. Hladí ho a Michio mu to zaiste všetko žerie pretože, on má kamarát v Tokiu s ktorým si písal. To je teda úžasné, skutočne.
            „Môžete ísť zatiaľ ku mne.“ Esteban sa postaví ale Akirov pohľad nepoľaví. Posvieti si na neho. A ak bude príliš drzý a sebaistý, zostrihne mu hrebienok. Dokikiríka kamarát španielsky. „Musím ostať v bare. Vrátim sa až k večeru.“ Podá Michiovi kľúče ktoré mu vloží do dlane a zovrie mu prsty k sebe. „budeš to v poriadku uvidíš.“ Usmeje sa do slabo hnedých očí. Michio za ten celý čas neriekol ani slovíčko. I keď mu Esteban šepkal, upokojoval ho... nepreriekol. „zvládneš to.“ Skloní sa k tej bledej tvári, ktorú podvihne a pobozká Michia na pery. Akira nakloní hlavu na bok stále sa dívajúc pred seba. Periférne vidí všetko. Pred očami i to, ako schytí Estebana za tie lesklé, jemné, čierne vlasy a buchne mu hlavu o stôl. Zovrie prsty do dlane a postaví sa, čím preruší Estebanove milostné hrádky.
            „Odchádzame Michio.“ Otvorí dvere a nečakajúc na neho sa vyberie von z baru či kaviarne je to jedno. Už nikdy tu nevstúpia. Neverí tomu ulízaného, čiernookému...
Vyjde vonku pred bar a zastaví sa. Ak sa otočí, uvidí len to, že Michio pri ňom nie je. Že je teraz v náručí toho zasraného Španiela... prudko sa otočí. A skutočne, Michio nikde.

            „Kto to vôbec je?“
            „Kamarát...“ riekne prvý krát Michio za celú dobu. Esteban sa milo usmeje a opäť si k nemu sadne na pohovku. „vyzerá nebezpečne. Ako strážny pes.“ Michio sa len jemne pousmeje ale i to malé zachvenie pier zmizne. Tie hnedé oči nie a nie pohliadnuť na Estebana. „povedal si mu o nás?“ Michio pokrúti hlavou ktorú ešte viac skloní.
            „Ah...“ povzdychne si Esteban a pritiahne ho k sebe do náruče. „...preto tak po mne zazeral. Medzi vami... niečo je?“
            „Ja radšej už pôjdem.“ Vykrúti sa za z jeho náručia a postaví. „Vďaka za tie... kľúče.“ Takmer už pri dverách zrýchli a von z klubu už vybehne. Vrazí skoro do Akiri, ktorého výraz hovorí sám za seba – absolútna nespokojnosť.
            „Pôjdeme teda...“ zovrie kľúče v dlani.
            „Nemám ho rád.“ Michio nakloní hlavu mierne na bok. „a nedívaj sa tak na mňa. Na nich i na toho... šampóna to možno platí ale na mňa nie.“ Vystrie voči nemu ukazovák na pravej ruke, aby dodal váhu svojim slovám. Michio sa usmeje tak ako predtým než vošli za Estebanom. Tým istým jasným úsmevom a očami.
            „Ale samozrejme, Akira...“

            Pohliadne do tmavej tekutiny ktorá plní bielu šálku. Minule sa rovnako zadíval a obaril si prsty. No, zadíval ako zadíval... skôr sa zamyslel. Všetky veci, ktoré sa mu honia v poslednej dobe hlavou, sa motajú okolo Akiri. Nemôže si pomôcť, ale... myšlienky sa mu trhajú. Nech myslí na čokoľvek, stále vidí jeho tvár v tej uličke. Tie oči, ktoré mu sľubovali, a tie sľuby, boli len čisté lži. Ah, dokonalá pretvárka. Dokonalé využitie situácie a jeho očí. Pousmeje sa pre seba a odpije z kávy. Čierna, príliš silná. Prejde z kuchynky k svojmu stolu, ktorý mu pridelil kapitán a usadí sa na stoličku. Šálku položí vedľa klávesnice a oprie sa. Nemôže ani za toho pána prísť na to, ako pokračovať v pátraní. Po tom, ako sa dozvedel, že Waruiboya sa zapojil do vyšetrovania, ho obavy premohli. Tak nielen on si myslí, že za tým stojí viac, než znásilnenie. Kapitán to vie tiež, tak prečo im o tom nič nepovie? Nie je to takto zatajovanie správ? Kurosawa ho neustále pozoruje a robí hlúpe poznámky na jeho osobu, kvôli tomu ako s ním Akira vybehol v tej uličke. Ale on si to nenechá.
            „Potrebujem povolenie...“ založí ruky za hlavu Eiji a pohliadne do bieleho stropu. Kurosawa sa otočí na stoličke a prejde si ho zvedavým pohľadom.
            „A na čo vanilka?“ vytiahne cigaretu z úst a pretočí si stoličku celkom smerom k Eijimu.
            „Chcem prejsť dokumenty v Michiovom počítači.“
            „A to ti nejako pomôže vanilka?“
            „...možno... mám také zvláštne tušenie. A mimo to, možno nám to viac pomôže zistiť kam sa presne podeli. Nejaké obľúbené miesta. Kamaráti po internete, príbuzní o ktorých ani vlastní príbuzní nevedia...“
Detektívka sa nahlas rozosmeje a tleskne si „hlavička... myslíš, že mu tam rovno nájdeš plány na zničenie jadrovej elektrárne? Ale ako chceš.“ Mykne plecami a otočí sa späť k svojmu stolu „pokúsim sa ti to vybaviť, ale vezmeš ma so sebou.“ Detektívka vytočí číslo na pracovnom telefóne a slúchadlo založí medzi rameno a ucho.
Eiji si povzdychne a oprie sa predlaktím o stôl. „to bude zábava...“ s kyslím výrazom pohliadne k oknu ktoré je z časti schované žalúziami.

            Zatvorí za sebou dvere od bytu. Ani nečakal, že by to bolo niečo menej okázalé, než si predstavoval vo svojej hlave. Španiel... ešte tak rodeo mu tu chýba. Nenávidí tento byt už od  vtedy, čo šľapali po schodoch. Naproti nemu sa zdá, že Michio je priam unesený. A nemal takto náhodou doma vilu? Obrovskú vilu? Tomuto raz nepochopí. I tak je to tu celé také umelé a nepáči sa mu to .
            „Vidíš tie kvetiny...“ ukáže prštekom na vázu s ružami.
            „Iste sú umelé.“ Odvrkne Akira vyzúvajúc si tenisku o päty. Michio privonia k ružám. „krásne voňajú.“
            „Zaiste...“ zavrčí Akira div nerozkopne celý obuvník a rozíde sa do prostred obývačky. „...pche! tušil som to!“
            „Čo také?“ pricupká k nemu zvedavo Michio. „...koža! je to vrah hovädzieho dobytku!“
Michio sa usadí na gauči ktorý vyzerá ako z poťahov z hovädziny, na čo sa rozosmeje. „Je to umelina Akira... skús...“ prejde rukami po umelej koži. To Akiru dopáli ešte viac a rozhodne sa preskúmať väčšiu časť bytu. On na neho tú špinu nájde. Trebárs nejaké drogy, špinavé prachy, alebo sexuálne pomôcky. Možno je to sadista a bude ich chcieť v noci bičovať. Vojde do kuchyne a prezrie hrnce z nehrdzavej ocele. Nože, vidličky, všetko dokonale čisté. Pohliadne do vetráka nad sporákom. Ani kvapka masti. To sa mu nezdá. Ten chlap tu určite ani nebýva. Možno tak jedine spí. To je ono! Vodí si sem svoje známosti. Je to deviant! Je to fanatik! Závislý na sexe! Spí so všetkým. Vojde mu do spálne.
            „Akira...! To predsa...“ Micho nesúhlasne pokrúti hlavou so založenými rukami.
            „Ja som to vedel!“ zvolá víťazne. Michio sa nahne smerom k štrbine ktorú tvoria dvere a stena od spálne. „Poď okamžite sem Michio!“ zvolá Akira natešene. Lenže oslovený len ostane zamrznute stáť. Ak niečo našiel... čo ak tam našiel niečo o ňom a Estebanovi? Dvere sa otvoria. „Vidíš to?!“
            „Ja ti to vysvetlím my...“ obaja na seba pohliadnu. Michio zarazene hľadiac na žolíkové karty s motívom nahých chlapov a Akira rovnako možno viac zarazene hľadiac na Michia a jeho nedopovedané slová.
           „Čo také my vysvetlíš?“ zloží ruku s kartami. Michio pohliadne smerom ku kuchyni. „Mám hlad... pôjdeme... niečo si urobíme.“ Akira otočí hlavu za ním, ako sa rozíde do kuchyne. Už má toho akurát tak plné zuby. Celého tohto šaškovania. Ide o vážnu záležitosť, o veci, ktoré im do konca života bude niekto vyčítať, a možno si ich vyčítať budú i sami sebe. Michio však mlčí a tají mu. Využíva ho! Je to tak...
            „Povedal som ti, že na mňa to nezaberá... už nie. Tak by bolo na čase, keby si mi povedal konečne pravdu! Michio!“ zájde za ním do kuchyne. Je nervózny vidno to na ňom. Hrabe sa v chladničke aby sa nemusel dívať na neho. „hovorím s tebou. Ja nie som Esteban, že sa budem dožadovať tvojej pozornosti šepkaním do uška.“
            „Tak to nie je...“
            „Tak mi povedz konečne ako to je!“
Michio pohliadne na hlávku čerstvého šalátu ktorý vytiahol. Ani nevie čo by s ním asi tak robil. Chrúmal ho ako zajac?  „Nemôžem.“
            „Samozrejme...“ vytáča ho. Vytáča ho tak nemožne! Rovnako nemožne ako je celý Michio. „...ja sa teraz obujem a odídem. Nechám ťa tu. Ak mi povieš, že si ma len využíval...!“
            „Tak to nie je!“ osopí sa na neho na oplátku Michio.
            „Prestaň s tými prázdnymi slovami! Podľa teba nie je nič tak ako to vyzerá. Všetko si prikrášliš a urobíš z toho veci, ktoré vyhovujú tebe! Nie som hlúpi Michio. Ja to na tebe vidím. Vidím do teba...“ vezme mu hlávku šalátu a položí na stôl. „povedz mi čo sa stalo vtedy v parku! Povedz mi, prečo sa takto chováš i keď ti tak ublížili! Povedz mi kto je Esteban! Chcem to vedieť!“ vezme Michia za ramená a pritisne ho k linke „povedz mi, prečo ťa on hladí, bozkáva a šepká ti slovíčka... a prečo ja nemôžem?“
Slabo hnedé oči sa zdvihnú a pohliadnu do tých modro šedých. Dávno sa nikomu nepozrel priamo do očí. Tie Akirove sú prísne, tvrdé a dožadujú sa svojich odpovedí. I keby sa pokúsil sa z toho dostať, Akira by ho opustil. Vie, že by to urobil. Z trucu. Čo si vezme do hlavy, to už nevráti späť.
            „...my sme.. sme boli milencami.“ Skloní hlavu a tak rýchlo ako dostal odvahu sa pozrieť Akirovi do očí tak rýchlo ju stratil. Opäť mu hľadí len na krk a hruď. Má pocit, že to takto bude navždy. Alebo aspoň dovtedy, pokiaľ ho Akira neopustí. A má pocit, že to bude veľmi skoro...

2 komentáre:

  1. milenci? .. milenci?! ha, vraj kamaráti cez internet....
    čo urobí Michi ak Akira odíde?
    xo :D :D
    ja chcem vedieť čo Akira urobí... čo bude ďalej :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak milenci to mě dorazilo co asi udělá Akira? Karin

    OdpovedaťOdstrániť