štvrtok 13. januára 2011

Scars


            Nechcel som byť nikdy tým zbabelcom. Zbabelci sa všetci hádžu do jedného vreca. A ja som človek, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že ho bude sedieť spoločne s tými ľuďmi ktorí sklamali toľko krát v tom istom virtuálnom priestore. Chcel som byť silnejší. Spoločne a predsa len ja sám a pre neho. Kto mal vedieť, že celé toto nedorozumenie sa končí takýmto peklom? Nedokázal by som ho nechať o samote. Nechať ho nech sa ponára hlbšie do svojho imaginárneho pekla. Dole a ešte nižšie. Na dno. V každej tekutine sa dá utopiť.

            Pohliadol som von oknom. Ďalší z nepríjemne slnečných dní. Čakal som vždy len kedy sa dostaví noc. Kedy schladí rozpálené telo. Nevedel som sa dočkať toho chladivého objatia, ktoré schladí Andrejovú hlavu. Všetky tie myšlienky ktoré sa v nej motali, mi prišli tak morbídne a drastické.
Stál som pred oknom v izbe. Za mnou na posteli ležal Andrej. Môj jediný a len môj Andrej. Chlap s gaštanovo hnedými vlasmi a zelenými očami. S pokožkou na rukách tak jemnou, akoby som sa dotýkal bábätka. Celou mojou osobou som si ho privlastňoval. Mal pery tak dokonale vykrojené, presne určené pre mňa aby som ich bozkával. Telo pravého muža. Svaly ktoré sa pri práci napínali. Tento môj Andrej, ktorý pochádzal z Ruska, bol chorý. Ťažko chorý. Môj Andrej sa utápal na dne poháriku. Ako som to ja, obyčajný, chabý hlupák mohol dovoliť? Ako sa mohol tak silný chlap dostať na toto miesto? Nikoho by neprekvapilo, keby som tam skončil ja. Ale Andrej... ležal za mnou a sťažka oddychoval. Sľúbil som mu, že mu pomôžem nech to stojí čokoľvek. Verí mi, a ja začínam padať. Začínam ho sklamávať. Som čoraz hlbšie ponorený v tom svojom smútku ktorý ma dostáva z človeka, ktorého milujem. Doktor povie, že je to prirodzené, trápiť sa pre niekoho na kom nám záleží. Lenže doktor vám i povie, že mu máte byť oporou, byť silným človekom. Aj mne to doktor povedal potom ako som prišiel Andreja vyzdvihnúť z nemocnice. Aký hlúpy som ešte vládal byť?
            „Budeš tam dlho tak stáť?“
Môj pohľad padol dole na bielu parapetnú dosku. Bolo mi do plaču zo seba samého. Ako som mohol urobiť toľko hlúpostí a naraz?
            „Jess...“
            „Pokašľal som to viem o tom!“ chcelo sa mi kričať. Preto som i zvýšil hlas. Nemusel mi dávať viac najavo ako som všetko vedel domrviť.
            „...J.“ riekol skratku môjho mena. Nikto iný ma tak nevolal. A vždy, keď mi tak povedal, vedel som, že ešte stále je niečo čo nás môže zachrániť. Ešte stále má záujem o to, ma mať vedľa seba a šeptať mi, že som len jeho malé J. otočil som sa a pohliadol na neho opierajúc sa o parapet. Rukami som ho nervózne zvieral, akoby som mohol odtiaľ vytisnúť odpoveď.
            „Keby si mi radšej uvaril čaj.“ Svoj hnedý pohľad som od neho stočil. Bol na mňa i cez to tak dobrý. Najradšej by som si nafackoval. Ešte neviete čo som totiž spôsobil, ale na všetko sa dostane čas.
Zašiel som do kuchyne a dal variť vodu do čajníka. Bol starý, a iste pamätal i populárnejšie časy. Patril ešte Andrejovej matke. To meno sa mi nenormálne páčilo. Vedel som mu ho šepkať do uška celé minúty. Bolo mi pri ňom tak príjemne. Zabalený v perine a v jeho náručí. Teraz sa to všetko skomplikovalo. Položil som šálku so vzorom dvoch snehuliakov na dres a vložil do nej vrecúško zeleného čaju. Vraj je detoxikačný. Oprel som sa rukami o hranu linky. Andrej sa zdá byť na prvý pohľad silný. Vyžaruje z neho tá sila. Ale je to celé len povrchné. Má pevný plášť a krehké vnútro. Veľkú jazvu, ktorá nikdy nezmizne. Je hlboká a prekáža. Nedokáže na to prestať myslieť. A keď ho vidím takýmto spôsobom tak nedokážem na to prestať myslieť ani ja. Šestnásť ročný Andrej nechtiac zabil svoju matku. Áno, sú i nehody, ktoré páchajú smrť. Zabil ju elektrickým prúdom. Kedysi im vytopilo byt. Prišli do tmavého bytu. Andrej na chodbe zažal svetlo. Vtedy skratovala zásuvka a elektrický výboj zasiahol vodu v ktorej stále jeho matka. Hovoríte, že je to hlúposť? Spýtajte sa jej. Pochybujem, že vám odpovie. Týždeň bojovala s vnútornými popáleninami. Nedostala sa z toho. Prišla o srdce. Andrej takmer skončil na psychiatrii. Stretol som ho pol roka po tej nehode. Úplne na dne, rozbitého.
            Zalial som zelený čaj a vydal sa s hrnčekom za Andrejom. Položil som mu ho na stolík a sadol si vedľa neho na posteľ. Nohy som vytiahol hore a pritúlil sa k nemu. Ak som už nebol k ničomu, aspoň som mu mohol dať oporu. Fyzickú oporu a svoju prítomnosť. Nemusím nič hovoriť, na tom predsa nezáleží. Andrej bol úžasný policajt. Chlap ktorý si odvádzal svoju prácu tak ako sa má. Zásadový so zlomeným srdcom. Ani ja som ho nedokázal zahojiť. Vina je vina. Nikto z nás by to nebral lepšie.
Pohladil som ho po hrudi s povzdychom. Chcel som to celé zahodiť za hlavu.
            „Mal si byť dávno na prednáške.“
            „Nechce sa mi...“ zašomral som mu do odhalenej hrude. Takto som dokázal prestať myslieť na to najhoršie. S jeho vôňou a mäkkým telom. Aspoň jedno viem, nikam mi nepôjde ak ja pôjdem do školy.
            „Musíš chodiť na prednášky.“
            „Skutočne?“ opýtal som sa ho provokačne. Len sa na mňa usmial. Vedel som, čo to znamená. Mal to vpísané v očiach. Žiadny strach, nikam nepôjdem. Bolo to odo mňa podlé. Odporné. A predsa sme obaja vedeli, že si to myslím bez toho aby som riekol slovko. Cítil som sa mizerne za to, že som v neho strácal dôveru. Ruku ktorou som ho hladil po hrudi, som mal v obväze. Práve na ňu položil Andrej svoju dlaň. Jemne mi ju zovrel a ja som vedel presne čo znamená tento symbol. Toto jemné zovretie. Čo znamená jeho pohľad. Bolo to hlbšie a pevnejšie než všetky slová ktoré by sme dokázali vyriecť.
            „Sklamal som ťa...“ nevládal som to unášať dlhšie. Celá tá tiaž viny na mojich ramenách ma zabárala hlbšie do bahna. Do naivných predstáv, ktoré boli postavené takmer na ničom. Staval som a staval a vedel som, že mi to všetko padne. Zaboril som tvár do periny. Mal som pocit že prsty mu vnáral až do mäsa a predsa som ich mal ruku na jeho hrudi len položenú. Pevne som ju kŕčovito stláčal do seba. Tak pevne až ma rozboleli svaly. Len položil voľnú ruku na moju hlavu. Prsty vnoril do svetlých pramienkov mojich vlasov.

            Skúšku som mal úspešne za sebou. Ešte jedna a mám na mesiac svätý pokoj. Bolo to úžasné dostať všetky skúšky na raz. Plánoval som si prednášky s takou taktikou, že mi vychádzali dlhé prázdniny pomedzi skúšky. Jediné, čo som musel robiť, bolo navštevovať občas prednášky aby sa nepovedalo. Vykročil som po chodníku domov. Práve vtedy, keď som prechádzal okolo výkladu s cukrovinkami, kde mali vystavenú dvoj poschodovú tortu obalenú bielym marcipánom, ma dostal ten pocit. Úplná vnútorná tieseň a strach. Mal som chuť utekať domov. Bežať a nezastavovať sa. Chcel som si byť istý, že Andrej je doma. Ja idiot prenášam na neho ešte aj vlastný pocit sklamania. Akoby toho nemal dosť. Ja mu poviem, že som slaboch a on ma musí utešovať. Práve vtedy, keď potrebuje silnú oporu. Hlúpy J!
Napriek tomu som držal svoje tempo, ktoré od vtedy, čo som prešiel okolo výkladu, sa rapídne zrýchlilo. Bytovka bola odo mňa nebezpečne ďaleko. Túžil som preskakovať všetky budovy. Jedným skokom sa dostať na rám okna a skrz neho vojsť dovnútra. Viem, že okno bolo otvorené. Nechal som ho tak. A práve teraz si uvedomujem, že som paranoidný. Prečo až teraz? Prečo nie pred týždňom, keď som dovolil tomu chalanovi, nech sa po mne liepa? Prečo som nemohol byť paranoidný vtedy a povedať si; brzdi Jessie. Predsa tu niekde môže byť Andrej. A ty ho vôbec ani nechceš  podviesť. Nepodviedol som ho. Len som nechal to chlapča nech sa po mne vešia. To je všetko. Andrej to pozoroval. Nevedel som o ňom. Mal som stretávku základnej škole, takže som prišiel sám. Andrej bol zrejme tiež paranoidný, alebo mi vôbec už neveril. A ja som začal pátrať po dôvode prečo mi neveril, a v ten deň tam prišiel. Možností bolo veľa. Prečo to tak bolo. Možno vôbec nešlo o paranoju. Možno ma chcel len prekvapiť.
            Otvoril som dvere od bytu, „Som doma!“ zvolal som vyzúvajúc si tenisky. Vošiel som do obývačky a knihy položil na stôl. Neozval sa mi. Prepadol ma pocit predtuchy, ktorú som nenávidel. Nazrel som do spálne. Ani tam nebol. Preto som vošiel skrz krátku chodbičku do kuchyne.
Boli sme si súdení Andrej, že áno? Ja ako chlapec šťasteny so všetkým čo kedy chcel. Milujúcou rodinou, a úspešným vzdelaním. Neprefackaný človek od života. A ty, obratý o všetko šťastie ktoré si kedy mal. Bez otca od narodenia, stratiť matku. Si tu aby si mi uštedril to, na čo si ty bol od narodenia zvyknutý. Aby si ma naučil. A ja, aby som ti dal to šťastie na ktoré som si zvykol. Dokonca i teraz.
Sedel pri skrinkách na zemi. Vedľa neho ležala rozliata fľaša ginu. Na stole sa boli dva poháre. Jeden stál druhý bol vyvalený. Andrej zrejme zaspal. Rozvalený na zemi ako posledný opilec. Uvedomil som si, že negatívne pocity sú silnejšie než pozitívne. Že Andrejov drsný a surový smútok je na mňa príliš silný. Pre chlapca zhíčkaného bavlnou. Aby si videl ako veľmi ma to mrzí. Zdvihol som fľašu zo zeme a postavil ju na stôl veľa pohárov. Sklonil som sa k nemu a zdvihol mu ruku, ktorú som si prehodil cez svoje ramená. V ten okamih vo mne niečo umrelo. Sľúbil, že nikam nepôjde. Sľúbil mi to. Tak odkiaľ vzal ten alkohol? Skrýval ho predo mnou? Robí tajnosti? Jednoducho dostane to, čo chce.
            „Vstávaj Andrej!“ posúril som ho. Podrmal som ním a dostala sa mi ako taká odozva. Čosi zabrblal popod fúzy a potom otvoril oči.
            „To si ty Jess?“ nič som mu na to nepovedal len som konečne s celou jeho váhou urobil krok dopredu.
            „Ja som nechcel...“ ledva mu šli slová pomedzi pery, tak bol opitý. „...vážne som nechcel J.“
Odmietal som s ním hovoriť. Rozhodol som sa, že pokiaľ bude opitý, ja s ním hovoriť nebude. Ak potrebuje dôvod ako sa dostať z toho chľastu, nech je to tento. Ak má záujem so mnou ešte niekedy normálne komunikovať, nech prestane chľastať. Ja viem, že je to drsné a odporné voči nemu, a z časti za to môžem ja, že sa mu toto trápenie navrátilo. Položil som ho na posteľ, keď ma chytil za látku košele a stiahol ku mne. „Nikam nechoď prosím...“
            „Vyspi sa.“ Odsekol som mu na to. Odtisol som jeho ruku od seba a položil ju na posteľ. Toto mi skrátka robiť nemal. Nie, nemal.
Zatvoril som za sebou dvere. Vošiel som do kuchyne a vylial zvyšok alkoholu do umývadla. Fľašu som zahodil do odpadu a poháriky vložil do umývadla. Z kúpeľne som vzal handru a zohol sa že utriem rozliaty gin, keď som si všimol, pri stole zvratky. Bez slova som sa sklonil k stolu a utrel to. Prečo si musí ubližovať práve takýmto spôsobom? Nestojím mu za to aby s tým skončil? Nestojím.... už nie, pretože ja som kurva. Už nestojím za nič.
Vypláchol som handru a prehodil ju skrz kýbeľ, ktorý bol v skrinke. Zavrel som dvierka a sadol si na okraj vane. Ak vám niekto povie, že chlapi neplačú, je kretén. Zovrel som pevne okrej vane a rozplakal som. Je to úbohé a nezmyslené, všetko čo sa deje.

            Díval som sa na neho sediac v kresle pri okne. Nevládal som spať. Zvládol by som všetko. Trebárs i utekať do obchoďáku a naspať. Dať si tri koliečka okolo bytovky. Začať upratovať a voskovať podlahy. Čokoľvek! Len nie spať. Pretože by mohol vstať a odísť. Nezastavil by som ho, pretože by som spal. Odpil som z kávy a znova sa na neho zadíval. Takto to veru už dlho nepôjde.
Trčal som tam na tom mieste do rána. Apaticky ako nadopovaný, neschopný urobiť jedinú normálnu vec. Keď vstal, počul som to jeho vzdychanie. To bol prvý dôvod prečo som sa tak naštval. Druhé bolo to, že povedal aký má smäd a treba mu na záchod. Všetko? Asi áno.
            „Mňa to vôbec nezaujíma!“ zvolal som po ňom. Prekvapene na mňa pohliadol.
            „Keď sa vládzeš ožrať do nemoty, staraj sa o seba!“ vošla do mňa tá zlosť, ktorú som nedokázal nikde inde vybiť. Patrila len Andrejovi. Len jeho osobe, ktorá ma tak trápila. Nikde inde som tú bolesť nemohol ventilovať.
            „Nie je to moja vina! Nič z toho čo robíš nie je moja vina! Pretože ty si proste...!“ stiahol som sa späť k opierke. Hľadel na mňa tak neprítomne a predsa ma tým pohľadom prebíjal.
            „Len to dopovedz... povedz, že som slaboch. Povedz to!“ skríkol na mňa.
Zrazu som sa nechcel nachádzať na tomto mieste. Chcel som byť ďaleko od tohto miesta bez Andreja. Bez tej tváre, a všetkého čo sa v nej odráža. Prečo to rovno neskončiť a nevrhnúť sa preč? Ďaleko od tohto spôsobu života? Pretože i keď som slaboch, mám srdce, a to mi nedovolí odísť... ponechať Andreja samotného. Môžem za to ja. Proste ja.
            „...stratený...“ oprel som si hlavu o ruku. Cítil som sa tak drobno voči nemu. I keď som ja začal prvý kričať. Čo viac mu mám povedať? Zbaliť sa a odísť?
            „Áno, som stratený. Vo všetkých týchto sračkách!“ postavil sa a odhodil od seba perinu. „v minulosti, v tebe, v chľaste. Som stratený, tak čo s tým? Zbaľ sa a nechaj ma zdochnúť!“ odišiel zo spálne. Len som sa stále díval na posteľ. Na rozhodenú posteľ. Srdce mi prudko búšilo z toľkej kávy čo som do seba v noci dostával. Nebol som zvyknutý na kávu. Takmer vôbec som ju nepíjaval. Možno by bolo v poriadku, keby som dostal infarkt. Počul som buchnúť dvere od kúpeľne. Postavil som sa a prešiel po chodbe k dverám. Stiahol som si rukávy od svetra cez prsty. Stlačil som kľučku, ktorá nepovolila. Zamkol sa.
            „Andrej otvor!“ zabúchal som na dvere päsťou. „No tak!“ drmal som kľučkou na prázdno. Nedostávalo sa mi odpovede. Ešte viac som sa bál, že by si ublížil. „Andrej!“ keby sa Dvere neotvárali z mojej strany snažil by som sa ich vyraziť. Všetko šlo proti mne.
            „Prosím otvor mi. Počuješ? Nezatváraj sa predo mnou. Dobre vieš, že ti chcem pomôcť.“
Do hája s týmto. So všetkým čo sa teraz deje. Nie som na toto stavaný. Nemám trpezlivosť a som náladový.
            „Sám sebe sa nesnažíš pomôcť Andrej... to jediné čo by si mal robiť, je snažiť sa pomôcť sám sebe. Nikde sa takýmto spôsobom nedostaneš.“
Sedel som na zemi pri dverách od kúpeľne. Neozval sa. V hlave sa mi honili rôzne scenáre akoby si mohol ublížiť. Ak tam bude dlho, vezmem niečo a tie dvere roztrieskam. Vypáčim zámku. Ak bude neskoro, budem mať traumu ja, že som ho chtiac-nechtiac zabil.
Väčšiu výčitku by som málo kde zohnal.
            „Ja viem, že som k ničomu. Tak prosím vyjdi. Ja sľubujem, že odídem.“
Čo iné som mohol robiť? Len odísť. Vziať so sebou kus bolesti ktorú som mu i tak pôsobil. Aspoň na niečo môžem byť dobrý.
            „Nechcem aby si odišiel.“ Zdvihol som hlavu hore. Ani som nepočul ako cvakol zámok. Vyzeral byť v poriadku. Zrejme len potreboval odo mňa pokoj. Tak prečo chce aby som ostal?
            „Nie som ti tu k ničomu.“
            „Nikoho iného nechcem.“
Prišlo mi neuveriteľne hlúpe, že Andrej, ten kto trpí teraz najviac musí utešovať mňa. Bolo to tak hlúpe a slabošské odo mňa.
            „K čomu ti tu budem?“ drepol si predo mňa. Vyzeral hrozne. V tvári bledý. Bolo vidno, že piť mu ubližuje.
            „Pomáhaš mi. Ani nevieš ako veľmi mi pomáhaš. Keby si odišiel...“
Bolo na čase vyložiť karty na stôl. Teraz príde ultimátum, ktoré musím zadať. Bez neho sa to neobíde.
            „Ak chceš, aby som ostal Andrej... musíš zísť z tejto cesty. Nikto iný to za teba neurobí. Ja môžem stáť pri tebe, ale všetku drinu musíš spraviť ty. Nemám tvoje telo, nevlastním tvoju vôľu. Jedine ty, môžeš zachrániť sám seba.“
Sklonil hlavu. Zo všetkého po čom som kedy najviac túžil, bolo aby prikývol. Aby vsadil do svojho vnútra ten výkričník.
„Andrej prosím. Ak mi povieš, že mám odísť, odídem. Napriek tomu, že túžiš aby som s tebou ostal. Vtedy to bude znamenať, že alkohol pre teba znamená viac než ja.“

            Kráčal som pomalým krokom v tomto horúcom letnom obede. Vystúpil som po schodoch k preskleným dverám. Po chodbe k príjmu, kde sedela mladá žena, ťukájúca do klávesnice. Povedal som jej, čo potrebujem. Pohliadla do papierov a s úsmevom mi dala inštrukcie. Odbočil som na chodbe a skrz veľké dvere som vyšiel na záhradu. Rozhliadol som sa po mužoch v bielom. Podišiel som k lavičke pod veľkým javorom. Jediný strom svojho druhu v tejto záhrade. Jeho listy boli krásne červeno sfarbené.
            „Ahoj.“ Drepol som si pre Andreja. „toto je pre teba. Presvedčil som ošetrujúcu sestru...“ do lona som mu vložil škatuľku zeleného čaju. Postavil som sa a posadil vedľa neho.
            „Dnes nám to hreje, že?“
Zo všetkých vecí, ktoré som kedy urobil, som bol na túto najviac hrdý. Vedel som, že i keď Andrej skončil na liečení, ostanem pri ňom. Vybral si to tak. A ja som vedel, že to nerobí už len pre mňa, ale konečne i kvôli sebe. Chodil som za ním kedy som len mohol prísť. Akokoľvek mi to škola a práca dovoľovala. Zrazu som mal pocit, že môj život niekam smeruje. Má nejaký dôležitý priebeh a poslanie. I ten malý úsmev ktorý mi venoval, bol pre mňa viac než všetky bolestivé a falošné úsmevy.
Bol som si istý, že ma konečne Andrej pustil do svojho srdca. Tak hlboko ako som len vládal vkročiť. So všetkými slzami a bolesťou, ktorú prežíval vlastné muka, sa rozhodol pre vlastné dobro vstúpiť do ústavu.
A ja som mal pocit, že som konečne schopný, začať liečiť hlboké, Andrejove rany. Nie tieto, z alkoholického opojenia. Tie skutočné, z jeho detstva. Tú jednu veľkú, ktorá rozpoltila jeho srdce. Konečne som sa k nej dostal.  

2 komentáre:

  1. Niekto čaká veľmi dlho, kým sa niektoré rany zahoja. Kým sa dostaneme do vnútra toho druhého. Ak vôbec...
    Krása :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Joj, touto témou si mi celkom klepla klinček po hlavičke... ^w^"" Len s tým rozdielom, že dotyčná osoba už asi viac nemá záujem... :/
    Okej, dosť osobných výlevov cez ktoré by som sa už konečne mala dostať :D
    Krásna vec :)

    OdpovedaťOdstrániť