pondelok 13. decembra 2010

Osaka love (Útek VI.)

Tvrdil som mu rôzne veci...
Snáď tá najkrajšia odoznela vtedy kedy mala.
Bolo by mi ľúto, že som mu nepovedal najkrajšiu vec akú som poznal.

            Necelú hodinu na to, čo Akira zotrval doma, sa ozvala pevná linka. Obaja ostali na ňu doslova zízať. Ani jeden sa nemal na to, aby slúchadko zdvihol či napomenul toho druhého o nejaký čin. Jednoznačne to nemienil zdvíhať Michio. Takže to ostávalo na Akire, ktorý z toho rozhodne dobrý pocit nemal. Ak je to učiteľka, ja v háji. Ak je to matka, tak je v ešte väčšom háji. Ak sú to Michiovi rodičia, tak na to kašľať. Ale ak je to nebodaj otec, tak to sa pôjde radšej obesiť.
            „Čo budeme robiť?“
            „Necháme to zvoniť.“ Riekne na Michiovu otázku. Lenže len čo pevná linka prestala zvoniť a oni si vydýchli, ozval sa Akirov mobil z vrecka.
            „Toto nie je dobré.“ Pomaly s prudko bijúcim srdcom vytiahol mobil z vrecka a pohliadol na display. Skoro mu vypadol z ruky.
            „To je otec!“ v Akirovych očiach sa objavil vpísaný strach.
            „Čo mám robiť? Čo?“ Michio bezmocne chcel niečo riecť, ale všetky nápady boli hlúpe.
            „Musíš do školy... niečo si vymysli... čokoľvek. Trebárs, že ti nebolo dobre... alebo si sa chcel ešte previesť a dostal si defekt a proste čokoľvek!“
Obaja boli tým svojským, zvláštnym spôsobom prestrašný. Akira pre seba a Michio pre Akiru. Ich pohľad sa zaklienil do seba.
            „Musíme preč.“
Michio sa ohliadol, aby si bol istý, že to hovorí presne jemu. Pretože ten presný a ostrí pohľad sa mu zarezával do hlavy, a i cez to si nechcel priznať, že to hovorí o ňom.
            „Akira neblázni!“ rozišiel sa za ním do izby.
            „Čo to do čerta robíš?“ sledoval svojho priateľa ako otvoril skriňu a začal vyhadzovať z nej veci. odniekiaľ spod postele vytiahol malú cestovnú tašku a všetko tam natisol.
            „Čo blbneš?!“
Bezmocne sledujúc počínanie Akiry stále Michio na mieste. Prečo to robí? Kam chce ísť? Načisto sa zbláznil? Podišiel k nemu a strhol ho bokom od tašky.
            „Spamätaj sa predsa!“ vzal ho za ramená a takmer s ním začal triasť.
            „Čo chceš dokázať útekom? Nič nie je tak zlé na to aby si bezhlavo utekal!“ tie slová vrážali do Akiri ako náboje, ktoré sa nechcú zarezať ale chcú byť cítiť. Priamo a rovno do čierneho. Niečo mu hovorilo, že slová, ktoré idú od Michia nie sú len náplasťou a bezhlavým výplodom, ktorý zazrel niekde v televízii.
Prečo len musel vyčítať tú otázku z jeho očí? Z tých zeleno hnedých očí? Tá krutá a hnusná otázka, ktorá tam sedela na mieste a bodala ho do očí. Stiahol z Akiri ruky.
            „Idem domov...“ slová, ktoré zneli tak jednoducho a zmierene sa so všetkým. Proste odísť. Vlastne robil to čo Akira. Lenže on odchádzal domov. Bolo hlúpe kázať vodu a piť víno.
            „Michio...“ sledujúc ako mu mizne a pri tom je tak blízko, že stačí spraviť pár krokov a znova sa všetko zmení. Každým ich krokom, ktorý spravia. A pred pár sekundami stačilo natiahnuť ruku. Pretože spravil toľko chýb ktoré boli tak hlúpe. Vždy stačilo natiahnuť len ruku.
Lebo to, že sme niečo zbabrali tak dokonale, si uvedomíme, až sa to začne rozpadávať. A vtedy je neskoro skúšať niečo vysvetľovať sám sebe...
Stačí a ostáva už len konať...
A to je ten problém.
            Predsa to nemôže byť tak ťažké. Pretože všetko kazí on, tak prečo by sa mal Michio cítiť vinný? Tá váha padá na jeho ramená, nie Michiho. Tak prečo má pocit, že čo ho stretol je skleslejší a skleslejší? ...vina. Jeho vina. Jeho obrovské bremeno nepriamej viny, ktorú si naložil. Potápa sa tak pomaly, že tá temnota ktorá prúdi od Michia, je pre neho intenzívnejšia než pre Michia samotného. Vidí v nej seba, keď sa lúčili v čerešňovom sade. Keď odchádzal skratkou cez park domov. Keď Michio videl kam ide, a sledoval jeho cestu ten večer. Pretože nevedomosť okamihu je tiež bolestivá. Tú noc, keď vyšiel na ihrisko, Michio kráčal temným parkom... ten večer skončilo všetko tak rýchlo, a o mnoho rýchlejšie, než to začalo. Na čo zachraňovať, stačí opustiť ... pustiť ďalej. Naučiť sa nechávať ľudí tam kde sú.
Predsa to nebude také ťažké nie? nechať Michia ísť... nechať ho ísť...
            Vybehol na ulicu, pri čom skoro zvalcoval stolík v predsieni. Vrazil do vchodových dverí, ktoré boli zatvorené. Prudko trhol kľučkou, až si skoro dal do hlavy a vybehol na ulicu. Takto sa predsa ľudia neopúšťajú. A možno to len príliš prežíval. Koniec koncov, šiel Michio len domov nie? alebo kde bolo to miesto, kde sa skutočne odoberal. A práve ten strach, kde by vlastne mohol nakoniec skončiť ho hnal rýchlejšie a rýchlejšie za ním.
            „Tak predsa počkaj...“ ani nevedel z čoho je taký zadychčaný. Ale čokoľvek nech to bolo, zdalo sa, že to má nad ním obrovskú moc. Tak stačí vždy len niekoho zastaviť, ale čo potom?
Michiove hnedé očká zamrkali. Prečo ostávať? Prečo je Akira tak neodbytný a vždy stoj čo stoj, musí dosiahnuť svoje? Vari nevie, kedy má dosť? Rovnako ako jeho problémy so školou. Ťať do živého, pokiaľ to neumrie a potom plakať nad rozliatym mliekom, ktoré je v nenávratne. Môže liať znova a znova, ale nikdy to nebude ako predtým.
            „Tvoj otec... Akira...“ riekne Michio a pohliadne do zeme. Len betón. Zaprášený betón. Nič viac čo by stálo za pohľad, ale predsa sa radšej bude dívať tam než na Akiru.
            „...prečo to robíš, keď vieš aký je? Trucom sa to nezlepší.“
Vytvorené ticho medzi nimi bolo zrazu tak malátne a potácalo sa z nôžky na nôžku. Akira sa nadýchol, že niečo riekne, ale nakoniec ostal mlčať. Nevedel to vysvetliť, a vari sa mu to ani vysvetľovať nechcelo. Ale niečo mu hovorilo, že navzdory všetkému čo sa mu stalo a ešte len stane, bude lepšia cesta držať sa pri Michim. Možno všetko stratí, oľutuje, a dopadne to horšie než si kedy myslel a bude myslieť. Ale Michio potrebuje pomoc. Ak keď neostane pri ňom on, tak kto potom? Nezáleží na tom čo môže získať. Viac, než dôveru a priateľstvo človeka sa nedá získať.
            „Ty nepôjdeš domov Michio, ja to viem... a ak aj áno... neviem si predstaviť ako dlho sa tam zdržíš.“
            „Možno tak dlho ako ty...“
Zrazu obaja hľadeli do zeme. Vyhýbajúc sa očnému kontaktu, bol chodník tak obyčajný tým jediným čo ich pohľad dokázal zniesť.
            „A čo ten detektív Michio? Nenechá ťa na pokoji... je vyšetrovanie... nemôžeš...“
            „Týka sa to i teba...“
Cítim sa preto teraz tak hlúpo. Ako som narážal len na Michia...
Neustále som videl len jeho a moje problémy som kryl tými jeho.
A možno i preto, sme dopadli tak ako sme dopadli.
            „Takže je to spoloční problém?“ Akirov zrak sa vyšplhal o pár centimetrov vyššie, kedy sa zastavil na košeli ktorú Michiovi požičal.
            „Nedokážem a nebudem o tom hovoriť!“ Michio ustúpil dozadu. Nechce spolupracovať. Zrazu nechce vôbec nič. Len utekať od toho momentu a miesta. Nikdy sa nezastaviť i keby mal byť  celý život sám. I keby to medzi ním a Akirou dopadlo akokoľvek ideálne, ich idealizmus by bol súčasťou ich spoločnej rany, ktorá sa v živote nezacelí. To, čo ich spojilo do kopy nebol výlet do centra Osaky. To, čo ich vedie rovnakou cestou, nebola zmrzlina ani čerešne. Ale podobná bolesť.
            „Mi-kun...“ riekne Akira mračiac sa. On má v tom jasno. Nebude viac znášať otcove výlevy nálady. Nebude mu nastavovať svoje telo.
            „Dnes večer... o ôsmej sa stretneme v čerešňovej aleji. Prosím, dávaj si pozor na seba. Prosím.“  Trhaným pohybom zdvihne Akira ruku a položí ju na Michiho rameno. Len zľahka. Pohladí ho a nakloní sa k nemu.
            „Sľúb mi to.“
Michio váhajúc prikývne a pohliadne úsekom na ruku, ktorá sa drží na jeho ramene. Možno už do smrti jediný dotyk ktorý znesie. A možno i jediný dotyk, ktorý chce zniesť na svojom tele.
            „Ty tiež...“
Sľuby, ktoré ani nie sú tak prázdne, aspoň tie by mohli dodržať. Aspoň časť zo svojich ja, ktoré niekam zmizli. Čokoľvek, len aby mali ďalší dôvod ťahať to vpred.
~*~
            Lebo jeho život je o ničom. Možno i keby chcel so sebou niečo urobiť, tak bude príliš neskoro aby to spravil. A potom, až sa to všetko vyrieši, znova s tým začne, i keď si bude hovoriť, že to nič nie je. Ako hlúpy sa díva celý ten čas na mobil, či mu Michio nezavolá, nepošle správu. Trebárs nech ten mobil i vybuchne, bude to brať ako znamenie od Michia. Čokoľvek nech sa stane, len nech prestane na ten tmavý display tak zízať. Povzdychne si keď začuje otcov hlas. Ak to dnes prežije, bude mať dôvod to viac neznášať a proste odísť. Mazuyi sa i tak nedotkne. Jeho sa nikdy nedotkol. Neskrivil na ňom vlások. Ale kto vi, čo sa mu porobí, až odíde? Lenže... je to tak skurvene ťažké!
            „Budem s tebou hovoriť pokojne. K veci a jasne.“ Akira pohliadne smerom k dverám, kde sa ocitne jeho otec. Vraj pokojne. Možno sa zázraky predsa len dejú.
            „...čo si kurva myslíš, že robíš?!“ pokojne asi nie, ale jasne určite. To mu problém vôbec nerobí.
Nie, to nie sú rečí o peniazoch za školné. To nie sú reči o výchove. To sú reči o jeho retardácii, ktoré tak rád jeho otec vyťahuje. Malé, hlúpe decko, ktoré už patrí jednoducho do ústavu. A teraz, nech sa mu nikto nediví, že sa nepodelil s pravdou o svojej orientácii svojim rodičom.  Prečo zažívať viac modrín a násilia než je nutné? Prečo s tým žiť ďalej a tváriť sa, že je to v poriadku. Všetci to vedia. Matka to vie... VIE sa to ako sa k nemu otec chová, ale všetci mlčia. Na čo ostávať tam, kde je ignorovaný?
A nakoniec tá rána ktorú dostal do tváre ani tak nebolela. Ani ten remeň ktorý na neho vytiahol tak nebolel. Tváril sa, že je milý a že ho to mrzí, ale jeho otca to nemrzelo. Ten remeň mal toho asi za tie roky už po krk a bolo mu ho celkom i ľúto. Ale jeho otec nemal nikdy dosť. Matka ani nebola doma a Mazuya ostal zalezený vo svojej izbe. Večere... úžasne strávené rodinné večere. Nemusí sa už tváriť...
Nepovie mu nič. Ani ahoj, a ani zbohom. Nepovie mu celkom nič, pretože si to od neho nezaslúži počuť.
Ani jeho pohľad v spätom odraze mysle.
Vôbec nič.
            Opatrne sa postaví. Bolí ho celý chrbát ako ho po ňom pliaskal remeňom. Vytiahne tašku, ktorú schoval pobalenú do skrine. Nie je problém. už stačí len otvoriť okno tak ako mnoho krát a odísť. Chudák Matsuya. Je mu to neuveriteľne ľúto, ani nevie ako neskutočne moc ľúto. Rozlúčil sa s ním. riekol mu všetko, nech pozdraví matku. Nech jednoducho... on už nevládze. A nech sa ľudia zamyslia, prečo vlastne sa dejú úteky z domova. Pretože on.... skončil. Týmto momentom. Tým, že otvoril okno, to všetko spečatil.
Aký hlúpy plán. Len tak jednoducho ujsť do ulíc Osaky a tváriť sa, že vykonali najlepší a sebe tak veľmi prospešný skutok. Aká len tá naivita dokáže byť. ale všetko sa mu v ten okamih zdalo lepšie, než byť tri krát do týždňa celý fialový od modrín.
Prebehol cez park smerom do  k čerešňovej aleju. Michio mu nevolal. Ak sa niečo zmenilo, je na to neskoro, on sa domov jednoducho nevráti. Odmieta! Ani si nevšimol ako príšerne rýchlo mu bije srdce v hrudi. Ak sa neupokojí tak proste... oprie sa o jednu z čerešní a skĺzne po nej dole. Je priamo pri plote, takže ho musí Michio nájsť. Jednoducho... pohliadne na hodiny v mobile. Štvrť na deväť. Zatvorí silne oči. On nepríde... vie to. Proste nepríde. Prečo by sa mal po tom, čo zažil v parku prechádzať po nočných uliciach Osaky? Nevedia kam, ako, kto... jednoducho prázdno. Tak či tak, Michio býva zväčša osamote doma, tak čo sa trápiť? Povzdychne si. Jeho srdce tlčie pomalšie. Ale do očí sa mu nezastaviteľne tlačia slzy. Kedy len naposledy plakal? Zbytočnosť. Jedna veľká zbytočnosť. Nechce sa hýbať. Nechce odísť, pretože keď odíde, môže Michio prísť a nenájde ho a potom... z čakania pätnástich minút sa stane pol hodina. A stále sa nemôže odtrhnúť od miesta. Čo ak len príde a on... nevolá mu. Bojí sa mu zavolať... čo má spraviť? Vystrie nohy opierajúc sa o čerešňu. Sám. Teraz sa cíti tak neuveriteľne moc sám...
Vrátiť sa späť domov. Nie! ani za svet. Nemôže odtiaľto odísť, on proste... vie, že príde i keď... bude tu sedieť do noci. Do ďalšieho dňa, ale bude tam sedieť, pokiaľ Michio nepríde. Proste... nemôže odísť.
            „Zasraný život.“ Pozdvihne hlavu. Počuje akési kroky. Rýchle kroky. Niekto uteká. Jeho smerom? Zdvihne hlavu úplne a v slabom svetle osvetlenia lámp zahliadne osobu ktorá k nemu beží. A zase to srdce... on dnes dostane infarkt. Postaví sa pomocou čerešne.
            „...pre-páč...meškám.“ riekne Michio zadychčane a taška mu skĺzne z ramena dole. Rukami sa zaprie o stehná a v predklone sa začne vydýchavať.
            „...bola u nás polícia...“ mešká hodinu. Ako je možné, že ešte stále je tu, a on... Michio sa napriami a pohliadne na Akiru,
            „Neverím, že si tu...“
            „Mohol si zavolať.“
            „Ja, chcel som, ale bol som už na ceste a potom som zistil, že som zabudol mobil doma a nechcel som sa vracať proste som nejako...“ pohliadne do zeme, „...dúfal...“

Čo sme si to do čerta mysleli? Obaja s tak natlačeným rozumom v hlave?
Čo sme si kurva mysleli, že robíme?
Dve osemnásť ročné decká, ktoré sa vrhli do Osaky...
Už to viac nebola Osaka plná fontán, zmrzliny a čerešní...
Bola to temná, nočná Osaka, ktorú ani jeden z nás nepoznal.
To mal byť náš život.
Reálna Osaka.
Jej život, nie náš.

            Obaja ticho kráčali vedľa seba. Čo to spravili? Michio vošiel do sveta, ktorý nenávidí. Plný vrahov a násilníkov. Akira vošiel do sveta ktorý je pravým opakom toho, čo chcel žiť. Ako môžu vôbec osoby robiť také paradoxné rozhodnutia? Škodiť sebe viac než to ide? ale pokiaľ sú spolu tak predsa to nejako zvládnu. Stále sa môžu vrátiť a zniesť ten trest. Stále niečo môžu.
            „...nikdy som nebol o tretej ráno takto v meste...“ riekne Michio obhliadajúc sa všade dookola.
            „...vezmeme si izbu ok? Neďaleko je motel.“ V oboch ich hlasoch je nepopísateľný nepokoj.  To mesto je tak príšerne... je plné ľudí i tak ale... jednoducho...
Michio automaticky zovrie Akirovu ruku. Tak jednoducho akoby sa nič nedialo, a pri tom sa deje toho mnoho. Ten muž čo stojí pri výklade s cigaretou a zíza po nich. Do hája! Čo to urobili? Ale zlepší sa to, len si musia zvyknúť... niečo sa už nájde... hocičo. Len proste... potiahne prudko Michia za ruku a zatiahne ho dovnútra motelu. Až tam si vydýchne. Zvuk mesta sa za nimi stratí. Pohliadne na muža čítajúceho noviny, ktorý sedí za pultom.
            „Dobrý večer.“ Muž na nich kukne. Prejde si ich oboch zvedavým pohľadom. Mysliac si svoje vytiahne návštevnú knihu.
            „Izbu...“
            „Dvoj lôžkovú... alebo vari jedno?“ uškrnie sa a zasmeje tým dusivým spôsobom, keď už vari stačí jedna cigareta a bude koniec. Michio uhne pohľadom, ale nepúšťa ho za ruku. Nemôže sa tam dívať. Nechce. Chce byť už zamknutý v izbe.
            „čo je lacnejšie?“
            „Jednolôžková.“ Riekne muž  poklepávajúc perom. I tak je vidno v jeho ksichte na čo myslí.
            „Tak berieme tú.“
            „Izba číslo sedem.“ Položí im kľúč. „...dvetisíc tristodvadsať yenov...“
To nie je tak moc, ale zase je to jeho celé vreckové. Do čerta s tým. Zaplatí mužovi, ktorý si vezme peniaze a sprevádza ich hore chlipným pohľadom.
            „Užite si to tam...“ zasmeje sa. Michio zamkne na dva západy dvere od izby.
            „Vrátime sa... ráno sa vrátime...“ riekne Akira. Michio zamrká. Ešte sa spamätávajú z toho chlapa.
            „Neblázni!“
            „Pozri čo s nami urobil jeden úchylný chlap za pultom.“ Akira položí tašku na zem a usadí sa na posteli.
            „Už nebudem mať viac peňazí na ubytovanie. Potrebujeme i jesť...“ vôbec všetko to troskotá. Čo má robiť? Žobrať? Gitaru má síce so sebou, lenže... to si tak zarobia na chleba. Michio si k nemu sadne. Ticho... znova je medzi nimi ticho.
            „To je len počiatočný strach...“ riekne dívajúc sa na svoje ruky v lone.
            „Dúfam...“ riekne Akira a vezme ho okolo ramien, pri čom si ho pritiahne k sebe.
Možno to bolo neskoro na objatie...
Neskoro na čokoľvek. Stále si nahovárajúc, že je to v poriadku...
Nebolo!

1 komentár:

  1. mm...je to tak zvláštne povedome reálne...fakt zasraný život...
    Dobrá práca, ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť