nedeľa 26. decembra 2010

Osaka love (Prvý krok VIII.)

            Mal som zvláštny sen. Úplne sa mi z neho zježili chĺpky na tele. Kráčal som ulicou Osaky. Všade bola tma a jediné čo vydávalo zvuk, bol akýsi šuchot nôh ktorý sa rinul za mnou. Proste niečo nepríjemné a ohavné. Len temnota mesta a ten zvuk. Nikde nikto len zvuk. Vyletel som z postele akurát keď som mal ten zvuk za zadkom a niečo mi dýchalo na krk. Prudko som sa posadil a lapal po dychu. Otočil som hlavu na Michia, ktorý sa prebral zjavne na moje prudké počínanie si. Mal krehký spánok ako som zistil a sám mi to povedal.
            „V poriadku?“ natiahol ku mne ruku, ktorou ma pohladil po predlaktí. Tak príjemný a upokojujúci dotyk. Mal by som to byť ja kto ho upokojí. Dospel som však k záveru, že so mnou sa Michio skutočne nebojí. Že mu stačí už len moja prítomnosť. Ľahol som si späť tvárou k nemu. Rukou som podobral vankúš a usmial som sa. Otočil sa z chrbta na bok ku mne. Opätoval mi ospalý úsmev. Akoby sa nič nedialo. Akoby sme neboli v tejto lacnej diere na úteku. Akoby sme spali v našich posteliach v bezpečí. Nerozumiem tomu. Ani trocha.
            „Oyasumi nasai. Akira-san.“ Natiahol som sa potom ako zatvoril oči k nemu. Oprel som sa o predlaktie a vdýchol do seba jeho vôňu. Prstami som mu zhrnul vlasy z líca na ktoré som ho pobozkal. Avšak, povedzte mi prosím. Je toto medzi dvoma chalanmi normálne? Aby sa k sebe túlili? Aby som ho bozkával na líce? Poviete nie. Ale je to tak cítim. Je to vo mne. A až raz to Michio zistí, a bude mu to prekážať, zase len raz v sebe niečo udupem a pôjdem ďalej. Ale keď začne cez tú zdupanú zem rásť nepremožiteľná stonka túžby... bojím sa toho.

            Otvoril som oči do špinavého stropu. Prisahám bohu, že nechápem ktoré hovädo dokáže zasviniť ešte aj strop. Akoby nestačilo, že steny sú oprskané akými mne neznámym svinstvom. Nadvihol som sa na predlaktie a pohliadol na Michia ktorý spal. Buď som nechápavý element, alebo už  je všetko na hlavu. On sa zo spánku usmieva? Ako sa môže do hája usmievať zo spánku v takejto situácii? Nahol som sa k tej uvoľnenej tváričke a odhrnul mu vlasy z tváre. Na tom som pocítil ako sa o mňa otrel. Ležal pri mne tak tesne, a predsa som si to uvedomil až teraz. To telíčko vedľa mňa... cítil som ako sa otrel o moje stehno. Tak nenápadne a nenásilne akoby to urobil zo spánku a nevedome. Dobre som vedel, že je to nevedome ale jednoducho... niečo vo mne sa začalo lámať. Tak ako som hovoril predtým. Stebielka si nájdu svoju cestu i skrz okraje betónu. Vždy túžba nejako vyhrá. Nedá sa úplne zadupať. Pritisol som sa k nemu viac a ucítil niečo mäkké. Čo znamenalo, že to čím sa o mňa otiera je... ah bože... nahol som sa mu ku krku a vdýchol do seba jeho osobitú vôňu. Niečo sa vo mne začalo pomaly lámať. Na drobné kúsočky, postupne. Perami som sa otrel o belostný krk. Srdce sa mu rýchlejšie rozbúšilo. To, čo sa so mnou začalo diať, bola katastrofa, ktorá až vypukne, nebude možné ju zastaviť. Niekde v podvedomí som veľmi túžil, aby ma niečo vyrušilo. Trebárs zavŕzganie, klopanie... hocičo! Nestalo sa tak. Srdce mi v hrudi divoko udieralo. Cítil som sa ako pätnástka ktorá sa schyľuje k svojmu po prvé.
To jediné čo sa mi honilo hlavou bol pocit, ktorý zadupával všetku opatrnosť voči Michiovi. Špičkou jazyka som prešiel po krku k ušku. Chcelo sa mi na neho pritisnúť. Cítiť to mäkké telo ako ma stláča a objíma. Nechcel som cúvať. A zároveň som nechcel byť ako tí ktorí mu ublížili. Nechcel som byť násilný a ukázať tak len to, že som obyčajná zver, ktorá nedokáže potlačiť svoje pudy zo slušnosti a vzťahu priateľstva ktorý spolu máme.
Z krku som sa presunul perami na líce. Celú tú jemnú pokožku na tvári som jedným otretím vzal na seba akoby mi mala už navždy patriť. Ešte stále som sa mohol dívať na slabé modriny na tej nevinnej tvári. Cítil som ako sa môj dych rozbíjal o jeho tvár. Chcel som Michiove pery. A to bolo to, čo ma zarazilo najviac. Chcel som jeho pery... to áno, ale chcel som Michiove pery! Odtiahol som sa, aby som zistil, že ležíme spoločne tak priliehavo ako dva priliehajúce vzory. Predsa rozdielne ale stvorené na to, aby do seba zapadli. Michio sa ku mne pritískal celým svojim telom. No predsa akoby sa ma ani nedotýkal. Jeho ruky boli bezpečne pritisnuté pri jeho hrudi. Len to telo si našlo zdroj tepla a bezpečia u mňa. Rozhodne to robil podvedome, ani si to neuvedomoval. Lenže ja... cítil som sa pri ňom nebezpečne. Bolestivo nebezpečný pre tohto zraneného chlapca. Lenže ja a moja chlapskosť sa akosi nechceli s tým zmieriť. V podstate áno, väčšine chlapov ide len o sex... a keď je nadržaný a roztúžený, ťažko sa ovláda a zakazuje sa mu... on sám si nevie zakázať a nie aby mu ešte niekto iný niečo zakazoval. Chcel som ho! Nenormálne som sa chcel vybúriť a vziať si Michia. Pomilovať ho na tejto starej, vŕzgajúcej posteli. Zneužiť ho. Úplne zneužiť jeho dôveru, ktorú voči mne má. Byť rovnakí ako všetci ostatní.
Rukou som zablúdil pod paplón. Jemne som prešiel po jeho obnaženom stehne ktoré ku mne tlačil. Ak by som určite vedel, že sa neprebudí, dám do toho viac. Dám tam úplne všetko. Zrazu sa vo mne prelomila tá drobná časť úplne. Celá plocha ostala rovná, a neporušená, až na jednu čiastočku, ktorá sa zlomila. Pritisol som ruku na jeho stehno a zubami vtiahol k sebe kožu na krku. Začul som tichý povzdych. Olizol som začervenenú kožu na krku a položil som hlavu na vankúš. Bola tesne pred tou Michiho. Stačilo sa len posunúť o milimeter... urobil som to. Posunul sa a pobozkal ho na pery. Rukou som vyšiel po stehne hore. Kožu vystriedala látka spodného prádla. Začal som ho hladiť po zadku a perami ochutnávať tie jeho. Jazykom som prešiel po spodnej pere. I tak nedal najavo, že je hore. Cítil som ako sa telo pritisnuté na mne jemne zachvelo. Horúci dych dopadol na moje pery a ja som si uvedomil, že mám cestu zrazu voľnú. Jazykom som prenikol cez Michiove pery do úst...
Nebráni sa... vôbec sa nebráni ako je to možné? Vari stále spí a myslí, že je to sen? Moje ranné vzrušenie nedbalo na myšlienky ktoré mnou prúdili. Chcelo svoje vyslobodenie. Pretiahol som si Michiovu nohu cez svoje stehná a tak som sa ľahko dostal k jeho lonu tým svojim. Ten mäkký dotyk ktorý sa menil pomaly na tvrdý. Opatrne som ho pretočil na chrbát a plne sa oddal do bozku, ktorý mi začal oplácať. Oči pokojne zatvorené. Viečka sa ani nepohli. Pohol som sa na ňom. To vzrušenie prešlo skrz mňa i cez dotyk skrz látku. Vyzerali sme ako dvaja milenci, ktorý sa schyľujú k milovaniu. Ja, zaklienený medzi Michiovými nohami a Michio podo mnou, zhlboka dýchajúc, so zatvorenými očami. Chcel som ho. Začal to! Otieral sa o mňa ako mačka. Potreboval som ho. Zaprel som sa rukami vedľa jeho hlavy a znova som ho pobozkal. Pritisnutý na jeho telom, som si nevšimol, že sa zrazu trhane pohol. Vnímajúc len lahodnú chuť jeho perí, som si nevšimol, že otvoril oči.
            „A-akira...!“ ozval sa skrz môj bozk vydesene. Okamžite som sa odtiahol, akoby mi dal niekto facku. Tie slabo hnedé oči na mňa upierali zrak prekvapeného a zhrozeného človeka. On skutočne spal... spal. Jednoducho si spal zatiaľ čo sa o mňa otieral a potichu si priadol ako mačka. Toto je nehorázna drzosť.
Nevedel som, čo mám povedať. Len som tam ležal na ňom ako taký hlupák, ktorý sa stále nevie spamätať z toho, že mu niekto dal facku. Jednoducho... nemal som čo by som povedal. Aspoň som sa mohol zdvihnúť a utiecť. Ani to som neurobil. Cítil som sa trápne ako som to nevydržal. Zvesil som hlavu s povzdychom. Nech niečo povie. Čokoľvek aby som sa nemusel cítiť až tak hrozne.
            „...ty si...“ konečne prehovoril, „...ja som nevedel, že ty si na...“ pohliadol som mu do tváre.
            „...to je jedno.“ Riekol som skôr pre seba a svoj pocit utlačenej osoby v spoločnosti. Odtiahol som sa od neho a posadil sa na kraj postele. Môj penis sa však nezmieril s tou skutočnosťou, že ostal zanedbaný a ostal tvrdý a neposlušný, zatlačený v boxérkach. Natiahol som ruku k taške na ktorej som mal hodenú čiernu košeľu. Postavil som sa a obliekol si ju, pri čom som zamieril do kúpeľne.
Dnes opäť len moja ruka a ty môj kamarát. Riekol som si v duchu a zaklapol dvere.

~*~
            Pripadal si akoby z neho niekto chcel nasilu vytiahnuť všetku energiu, šťavu, proste úplne všetko čím telo bolo poháňané. Už nevedel koľký krát prechádzal ulicami Osaky. Cítil sa zodratý a spotený. Keby priložil ruku na podrážku topánky, mohol by si dať vysmážane prsty k obedu. S povzdychom si sadol na lavičku a pohliadol na zmrzlinára pri jednom z domov. On už nepotrebuje takú brigádu ako je zmrzlinár. Začne dostávať peniaze ako brigádnik na stanici. I to je hlúpe. Chce byť policajt. Rýchlo dokončiť školu a stať sa detektívom. To najhoršie čo sa mu môže stať je, že sa dozvie niekto kto by nemal o jeho sexuálnej orientácii. Musí nájsť Akiru. Jednoducho musí. Musí ho vidieť, chytiť ho a niečo mu povedať. Chce ho znova vidieť. Pohliadne na fotku ktorú pri hľadaní ukazuje ľuďom. Chce ho, z mäsa a kostí. Túžba ho popoženie a znova sa vydá na obchôdzku. Pýta sa ľudí, či nevideli toho a toho chlapca na obrázku. Ani Akira a ani Michio. Akoby sa pod nimi zem prepadla. Predsa nemohli odísť z Osaky. Ak odišli... nemá šancu ich nájsť.
           
            „Okita, kde ste zase?!“
            „Hľadám chlapcov.“ Riekne unavený zo slnka Eiji. Kapitán je zase nasrdený. Akoby on mohol za blbý bulvár.
            „Ešte ste nič nezistil?“ miernejší tón.
            „Nie...“ odpovie sklamane Eiji stále sa všade obzerajúc. Človek nikdy nevie. „...kapitán, ja...“ nervózne si zájde prstami do vlasov. „nájdem ich. Chcem ich nájsť. Skutočne. Ale chcel by som počkať s vylepovaním oznamov ešte chvíľu. Viete, ak sú na úteku, tak ich to  vyplaší a budú sa chcieť dostať z mesta.“ A to ide rôznym spôsobom.
Kapitán sa na okamih odmlčí.
            „Máte dvadsať štyri hodín Okita. Potom sa začnú vešať oznamy a vyhlásene do televízie. Rodičia oboch chlapcov sú nervózny a pani Motoshi, mi tu pred pár hodinami skoro odpadla.“
            „Rozumiem. Beriem na vedomie.“ Prikývne si pre seba Eiji a zloží. Takže.... neskončí kým nebude úplne na dne so silami.

            Po ľahkej večeri, ktorú si dal o pol deviatej sa znova vydal na prechádzku. Zaparkoval auto na ulici, ktorú ešte nepreskúmal a dal sa do obchôdzky. Ako praxant nemohol nosiť služobnú zbraň. Lenže tá, čo bola schovaná za jeho opaskom pod tričkom, nebola služobná, ale jeho súkromná a legálna. Zbrojný pas bol súčasťou prípravy na akadémii. Zbraň si zadovážil už sám.
Prešiel okolo skupinky chlapíkov, ktorý vytvárali hustý oblak dymu. V tomto teple sa vďaka tlaku držal nízko a tak vyzerali ako spokojní Turci vo svojom kumbále, fajčiaci tuhé cigary. Eiji okolo nich nenápadne prebehol. Jeden nádych a mohol by si pľúca vykašľať.
Pochybná ulica. Pomyslel si. Pochybujem, že by tu mohli ísť. I keď... teoreticky sú bez peňazí a toto je to najlacnejšie čo sa v Osake nájde... v to tiež len dúfal. A keby to bola pravda, mohol by ich tu bez problémov nájsť. Prostitútky, prostitútovia... všetko čo vidím. Pasáci a pár zákazníkov. všetko to sú nebezpeční ľudia. Tu predsa byť nemôžu. Pokrútil hlavou a rozhodol sa vydať na opačnú stranu ulice. snažil sa premôcť, aby sa odtiaľto nerozbehol preč. Nechcel si pripustiť, že by Akira vystavil Michia takému nebezpečenstvu, po jeho znásilnení, a dotiahol by ho do červenej uličky.
Len po poriadku. Musí to urobiť. Ak to neurobí, bude si nadávať za to. Prejde opäť okolo fajčiarského klubu do uličky, kde postávajú dve ľahké ženy. Vytiahne obe fotky a opýta sa ich. Obe pokrútia hlavou a obe mu ponúknu svoje služby. Eiji bez slova sa vydá ďalej. Silne pochybuje, že sú tu. Obytné priestory sú otrasné. Pár úplne mizerných, lacných hotelov, kde si užijú klienti. Zataví sa a vydá sa tou stranou. Niežeby tu chodil často a vedel kde čo stojí. Ale proste... no dobre, akoby to vysvetlil. Nevie ako by to vysvetlil. Proste to vie, a nikto nemusí vedieť prečo a odkiaľ to vie.
Prejde na druhú stranu cesty a pohliadne na ošarpanú budovu. Takže musí dovnútra. Nadýchne sa posledný krát čistého vzduchu a vojde do motela. Zaplaví ho podivný suchý pach hliny a cigariet. Chlapík za ničím, čomu by sa dala slušne povedať recepcia na neho pohliadne spoza obrúčok okuliarov. Nemožné. Tí ľudia tu chodia častejšie sami ako so šľapkami. Pretočí si stránku novín nevšímajúc si ho. Však on sa otočí a vypadne. Chce mať poriadne tržby. Toto je hodinový motel.
            „Zdravím...“ podíde k pultu Eiji. Skoro sa oň oprel. Ešte to tak! nemá záujem dostať nejakého svraba. Muž len znova pretočí stránku. Eiji si odkašle. „hovorím, že...“
            „No čo?“ položí noviny na pult. „čo chcete?“
Eiji prekvapene pozdvihne obočie. To je ale slušnosť, že sa divý.
            „Chcem sa Vás opýtať na tieto dve nezvestné osoby.“ Vytiahne fotky ktoré mu ukáže držiac ich v jednej ruke vedľa seba. Muž si ich dobre prezrie.
            „Nikdy som ich nevidel. Nevyzerajú nejako mlado na to aby sa flákali po mieste ako je toto?“ odvrkne chlap a usadí sa späť. Eiji si ho premeria a radšej sa otočí na odchod. Toto bol rozhovor. „vďaka...“ zatvorí za sebou a schová fotky do vnútorného vrecka saka. Ostane chvíľu stáť pred motelom rozhliadajúc sa. Asi to vážne nemá zmysel. Rozum ho posiela preč, ale svedomie akoby ho niečím naťahovacím priviazalo k stĺpu. Môže akokoľvek chcieť odtiaľto preč, natiahne sa ale zase sa vtiahne späť. Ako guma.
Zrazu sa otočí a zájde vedľa motela cez neosvetlený prestup medzi dvoma budovami dozadu na chodník. Ten chlap mu klamal. Vie to, že mu klamal. Tváril sa a gánil pri tom. Klamal mu.

Akira zíde dole schodmi. Prejde okolo toho podivného ujka, ktorý po nich gánil. Vyjde vonku. Toto je niečo nehorázne. Nemohol ostať v jednej miestnosti s Michiom. Určite si myslí, že je nejaký úchyl a skôr či neskôr po ňom skočí a znásilní ho ako tí dvaja. Musí si prevetrať hlavu. Na hodinkách mu svieti pol jednej poobede. Vzal so sebou gitaru keby sa náhodou potreboval vyzúriť a niečo málo si aj zarobí k dobru. Všetky tie veci, ktoré urobil a pomyslel si, keď sa tak pritískal k Michiovi... prejde si rukou cez vlasy a nechá ofinu padnúť do očí. Kašle na to. Vydá a po chodníku a voľnú ruku založí do vrecka od džínsov. Dúfa, že Michio ostane tam kde je. Či to bolo nutné alebo nie, museli odstrániť svoje mobilné telefóny, inak by ich našli podľa signálu. Možno by sa kvôli ním tým nezaoberali, ale on nechce čeliť nasraným fízľom a nervovo zrúteným rodičom. Mladícka nerozvážnosť.
Usadí sa na múriku vedľa kvetinových záhonov. Puzdro s gitarou položí vedľa seba. Človek by ho pokladal pokojne za obyčajného mladíka, ktorý si chce na chvíľu oddýchnuť v tom teple. Koľkí z tých ľudí by si pomysleli, že je na úteku? Tak to proste chodí.
Zaujímavé je to, že nikde nevidí plagáty s ich podobizňami. Žeby nikomu nechýbali? Alebo je v tom niečo iné? Mykne plecami a začne sa zaoberať niečím iným. Slnko na ktorom sa zahrieval sa zrazu zatiahne. Ah, žeby dážď? Nie... len postava človeka. Zdvihne mierene otočenú hlavu hore. Tam chlap ako hora s krátkymi vlasmi a slnečnými okuliarmi na nose.
            „Videl som ťa včera...“
Akira pozdvihne obočie. Ani ho nejako netankuje, že chlap má oblek zrejme za tisíc dolárov a topánky za ďalšiu tisícku. Netankujú ani okuliare bohvie od akého návrhára.
            „Často oslovujete ľudí, ktorých ste včera videli?“ nemožné. Nemožné aby sa v tomto svete vyskytovali takí hlupáci.
            „Túlaš sa tu. Ale ja ti môžem dať rajón.“
            „Vážne? Tak si objednávam celý ostrov. Najlepšie v tichom oceáne.“
            „Mladý, so mnou žarty nie sú.“
            „Ah vážne? A so mnou tiež nie!“ zavrčí na chlapa. Nech ho ešte tento vytáča. Proste si vezme vak s gitarou a postaví sa. Nemá náladu na takýchto... bože skočil by po ňom a niečo mu urobil. Roztrhal ho na kusy. Rozíde sa rýchlym krokom preč.
Bol rád, keď sa toho chlapa zbavil. Zdá sa, že bude musieť preč. Vezme Michia a... ah bože, Michio. Tých problémov pribúda nejako rýchlo, bez odstupu a naraz. Dobre, ide sa potĺkať po meste a hrať na vyhradených miestach, dúfajúc, že nejaký fízeľ sa pri ňom nezastaví. A tiež dúfa, že Michiovi nenapadne ho ísť hľadať. Je dosť možné, že by sa už nemuseli nájsť.

            Až zase uvidí ten ksicht toho chlapa, tak sa už neovládne. Nech sa neopováži na neho robiť ksichty, inak bude sekať za živa. Má hlad, je unavený a nemá čo jesť. Nemá ani čo robiť, a bojí sa Michia. Áno, bojí sa ho. Ako čert kríža. Bojí sa, že až tam vojde už tam Michio nebude. Že ho už v živote nenájde. Že ak tam bude i sedieť, tak ho odmietne a povie, že je nechutný a milión ďalších vecí, ktoré sa stávajú bežne na svete. Ale jemu teda rozhodne bežne nie.  Otvorí dvere od motela a pohliadne očkom k recepcii. Chlap tam furt sedí s nohami vyloženými a čumí na telku. Spí on snáď niekedy? Pretočí očami a vyjde schody hore. Zasunie kľúč do zámky a poriadne potiahne dvere k sebe aby ich vôbec otvoril. Stará páka. Sú hrubé a zámka vykrivená. Naštvane do nich buchne ramenom, až sa skutočne uvoľnia ale nie jeho počínaním. Michio s dverami v ruke mu ustúpi a Akira sa vrúti dovnútra ako ragbista. Zastaví pri posteli, na ktorú sa prevráti. Toto mu bolo treba! Áno! Toto. Zamrká a nadvihne sa na predlaktia. Takže Michio je tu stále. A dokonca sa usmieva.
            „Idem von...“ riekne Akira a postaví sa na čo zamieri k dverám. Micho  nechápajúc čo sa momentálne deje so vždy rozhodným a tvrdohlavým Akirom len ostane stáť na mieste.
            „Teraz si prišiel...“ posťažuje sa.
            „Zabudol som, že nemáme čo jesť! Idem niečo kúpiť.“ Riekne rozhodne. Ah bože, nikdy nebol tak rád, že nemá čo jesť. Michio si nastokne na nohy tenisky. „kam ideš?“
            „Idem s tebou predsa. Celý deň tu sedím...“
Akira sa zamračí. „ja sa hneď vrátim. Ostaň tu.“ Povie prikazovačne a rýchlo vyjde z izby. Možno by nemal byť k nemu taký, ale on si nevie pomôcť. Zrazu musí byť akýsi hnusný k nemu. Vyjde vonku a rozíde sa po ulici. Toto mu bolo vážne treba! Do čerta! Zivne si. Ulice sú plné podivných ľudí. K tomu je večer, takže je jasné, že tí ľudia nečakajú na prvé slnečné lúče.
Zahne do uličky vedľa motela čosi si brblajúc pod nos. Vytiahne z vrecka čiernych džínsov akési mince a pokrčenú bankovku.
            „Akira!“ ozve sa pred ním prekvapene. Hnedovlasý chlapec zdvihne hlavu a jeho pohľad sa stretne s tým modrým.
            „Eiji...“ riekne, akoby stretol svojho suseda, ktorý mal byť pôvodne mŕtvy pri večernom vynášaní odpadkov.
            „Akira!“ prebehne prudko k nemu a vezme ho za rameno. „kde je Michio!“ chlapec furt nechápajúc čo tu ten zmrzlinár aka niečo ako detektív robí. Ako ho  našiel a vôbec fakt... čo tu robí?
            „Čo tu robíš?“
            „Hľadám vás!“ riekne podráždene Eiji. Ten chalan sa tvári akoby sa nič nedialo a oni boli len na dovolenke. „čo vás to napadlo pre boha?“
            „čo máš na mysli?“ opýta sa furt ležérne Akira pri rozhovore s mŕtvym susedom.
            „Ušli ste z domu. Tvoja matka skoro odpadla v kancelárii kapitána a ty sa opýtaš takú sprostosť?“ Akira len mykne plecami.
            „Mám osemnásť. Môžem byť kde chcem.“
            „Pane bože...“ povzdychne si Eiji. Potiahne Akiru za rameno k stene pri čom ho k nej prirazí.   Nahne sa tesne k nemu. Pohliadne do hnedých očí, ktoré bez poľavenia stále ukazujú to isté. Teoreticky nič. Neústupný pohľad. „...ste v tomto moteli že áno? Idete so mnou!“
            „Povedal kto?“
            „Ja!“
            „Povedal zmrzlinár ktorý chce byť detektívom...“ uškrnie sa Akira a keď sa chce vyprostiť z toho zovretia, Eiji ho prirazí k stene ešte silnejšie.
            „Nevzpieraj sa Akira, prosím...“ riekne potichu a prosebne. Pri tom jeho zovretie je pevné. „...chýbal si mi.“
V Akirovi to hrkne. Čosi sa mu prederie cez hrdlo ako guľa, ale to je všetko. Nevyjde z neho ani slovko, ani citoslovce prekvapenia. Úplne nič.
            „Spoločne by sme predsa tých dvoch dokázali chytiť.“
            „Vy ste tu detektív Okita-san.“ Rieken so zamračením. Ten tón ani pohľad, dokonca ani táto situácia sa mu vôbec nepáčia.
            „Sľúbil si mi pomoc.“
            „Nemám právomoc sa do niečoho takého...“
Eiji ho preruší, „...si svedok. Pomôžeš mi. A presvedčíš i Michia. Je to v jeho záujme, aby sa dostali do väzenia a on mohol pokojne ďalej žiť.“
            „Asi nechápeš Colombo, že tu ide o viac ako o dvoch chlapov ktorí ho znásilini...“
            „Ja viem... viem! Preto to bude veľké... niečo obrovské! Bude sa to riešiť a tie opatrenia ktoré sa vytvoria...“
Akira pozdvihne obočie. Toto je otravné. Ten chlap zrejme žije vo svojej rozprávkovej krajine, kde predávanie zmrzliny znamená všeobecnú moc nad zlodejmi cukríkov. Povzdychne si. „...ukončíme to. Pusť ma...“
            „Akira!“
            „žiadne Akira... ak sa ti páči moje meno, daj si ho vytetovať. Teraz ma pusť krucinál!“ vytrhne sa mu zo zovretia.
            „Nepustím vás!“ znova ho zovrie okolo zápästia a vytiahne mobil, na čo rýchlou voľbou vytočí číslo.
            „Kurva práca Colombo! Zasieraš sa do môjho života! Hovno o mne vieš!“
            „Tvoj otec je násilník a matka to znáša...“ riekne v skratke.
            „Ah a teraz si myslíš, že si to vyriešil Cosby...“  vytrhne Eijimu mobil z ruky a odhodí ho do steny celou silou. „nezahrávaj sa so mnou Eiji!“ zvolá po ňom naštvane. Začínajúci detektív mu to oplatí a vezme ho za ramená, pri čom Akira už tretí krát skončí prirazený o stenu. Nahne sa k nemu a vdýchne do seba jeho vôňu. Úžasná. Presne ako toľko krát predtým. Keď spolu sedeli, keď sa rozprávali. Zjemní svoj dotyk. Jemne ho pohladí pravou rukou po ramene a tvár zaborí do hnedých vlasov. „Platí obojstranne... Motoshi-kun.“ Perami sa otrie o kúsok krku pod Akirovým uchom. „nemôžeš mi uniknúť... nemôžeš...“
Ten Eijiho tón mu pripadal tak vzdialený. Akoby to ani nebol on. Niečo v jeho vnútri sa tam postavilo a začalo rozprávať za neho. Celkom vážne a apaticky ako nepríčetný človek, ktorý si stále hudie to svoje.
Akira sa ani nepohol. Celý strnutý nechal Eijiho nech sa ho dotýka a privoniava k jeho vlasom. Dúfal, že sa o viac nepokúsi keď sú vonku. Ale čo by nemohlo byť je... sú predsa v ulici, ktorá má  najviac bordelov. Táto stena patrí hodinovému motelu, v ktorom sú teoreticky na čierno.
            „Vráť sa so mnou Akira... všetko bude v poriadku. Vezmem ťa k sebe, ak nemáš kde ostať. Odídeš od svojich rodičov. Budeš v bezpečí...“ vydýchne mu na krk horúci vzduch.
           
            Marilo sa mi práve, alebo si vzdychol? Vlastne, že zastonal? Práve do môjho ucha, dotýkajúc sa ma a šepkajúc mi slová do ucha? Neverím! On ma zvádza...
Pomaly som mu priložil ruky na ramená. „dobre...“ povedal som potichu. Keby som musel rozprávať nahlas a jasne, môj hlas sa zlomí a bude v ňom toľko lží, že by sa podo  mnou otvorila jama pekelná. „pôjdem s tebou Eiji. Máš pravdu. Je to k ničomu. Pomôžeme Michiovi spoločne.“
Dúfal som, že čokoľvek poviem, bude znieť úprimne. I keď klamanie mi nikdy moc dobre nešlo. Dokonca ani ako dieťaťu. Tomu sa i tak vždy všetko prepečie. I zlé lži.
            „Teraz pôjdeme pre neho áno?“ len nech ma už konečne pustí. Mal som pocit, že už neuhne ani o krok. Nevzdiali sa, bude navždy stáť takto pri mne. Neskutočná blízkosť človeka, ktorý sa mi pomaličky začína hnusiť.
            „Dobre...“ šepol mi do ucha. A tak rýchlo a z ničoho nič ma objal. Pritiahol si ma do náruče a objal ma. Zrazu som sa chcel strašne nachádza niekde inde. Dokonca radšej i doma, než v náručí Eijiho... nijako mi neublížil, nepokúšal sa o nič. Ale jeho podstata, slová, jeho chovanie... bolo viac než útok ktorý sa dá predvídať z agresívneho chovania. On bol pokojný ale netušil som čoho je v tom stave schopný. Mohol pokojne vybuchnúť a omlátiť ma o tú stenu.
            Nepýtajte sa prečo.... jednoducho som musel.

1 komentár: