streda 15. decembra 2010

Osaka love (Ešte sa môžeme vrátiť VII.)

            Zdalo sa mu, že noc ubehla tak neskutočne rýchlo. I keď sa ubytovali niečo po tretej ráno. Tak či tak, izbu majú do tretej rána ešte v majetku. Na dvadsať štyri hodín že áno. tak to povedal ten chlap v recepcii. Takže mu nemusia vracať kľúč. To je úľava. Môžu tu ostať do tretej rána. A čo potom? Zase sa niekam snažiť zašiť? Začína sa tohto života báť a to ešte vôbec nič nezažili. Nejako sa proste musí schopiť, inak nikam nezájde. Postaviť sa tomu čelom a ísť vpred, i keď sú ostatní ignoranti.
            „...musíme si premyslieť, čo budeme robiť...“ riekne Akira lámajúc ryžový chlieb. Len niečo málo. Musia šetriť. Michio sa zamyslí, zakrývajúc si nohy perinou.
            „Musíme si niečo nájsť... nejakú prácu inak skapeme ako psy.“
To moc na nálade Michia nepridalo. Znelo to až príliš reálne. Požul posledné sústo. Niečo si nájsť. On vie kresliť a Michio fotiť... eh čo bude robiť s fotením? Možno by mohol na ulici robiť portréty. Takých tam moc nie je. Mohol by nie? alebo je slepý a skutočne tých ľudí tam toľko je. Majú gitaru. Hrať, to je dobré žobranie. Ale je to všetko čo majú. A potom ešte tanec. Možno by to mohli nejako spojiť. Lenže, všetky tieto vecí má v sebe Akira. On len hlúpe kreslenie. Takto sa nikam nedostanú.
            „Musíme sa vzchopiť Michio!“ Akira sa k nemu nahne a vezme ho za ramená. Tie modré oči akoby sľubovali hory doly ak im to vyjde. Chcel by mu dať všetko ale nemá čo, pretože sám nič nemá.
A hlavne si nikdy nemyslel, že by sa dostal k niečomu takémuto... nikdy.

~*~
            Snažil som sa uveriť tej skutočnosti, že sa s nami nemôže stať nič zlé. Michio bude v poriadku, pretože je so mnou a ja som obrovský ochranca, ktorý ho zachráni. Ak sa bude spoliehať na mňa tak dopadneme obaja veľmi zle. O to horši ja, keď zradím jeho dôveru a všetko čo som naplánoval.  Vrútil som sa do ulíc Osaky ako nejaký Zorro pomstiteľ naháňajúc spravedlnosť a slobodu. Naložil som si viac, než dokážem stráviť. Všetky očakávania padnú, ja to viem. Som si tým istý.
Začal som prerátavať každú mincu. Sediac na zemi tvárou k posteli som si začínal dávať do hlavy plán ako to rozdeliť na nás oboch. Držal som kasu ja. Ak sa to teda dalo nazvať kasou. Ah bože, najradšej by som sa zahrabal niekam a spal tam pokiaľ by ľudia nezačali lietať v autách.  Hlavne sa treba upokojiť. Ešte to bude len horšie... nie tak to nepôjde! Začal som si búchať hlavu o matrac postele. Cítil som na sebe Michiov pohľad, ktorý ma skúmal, či je všetko v poriadku. Ak začnem panikáriť, bude panikáriť i on. Musím si skrátka uvedomiť, že som tu z nás ten silnejší a pre Michia opora. Takže pokoj. Toto je len počiatočný hysterický záchvat.
            „Ah to nič.“ Usmial som sa na jeho poplašené hnedé očká „len som si nevedel na niečo spomenúť. Ale už to mám!“ vztýčil som prst a vyškriabal sa na nohy.
            „Kam ideme?“ otočil na mňa hlavu keď som sa nazul do nízkych čižiem čiernej farby. Miloval som čižmy. Proste čižmy! „musíme sa rozhliadnuť po nejakej brigáde!“
Nemyslel som,  že by som mu mal balamutiť zmysli prácou. Otočil som na neho hlavu s úsmevom. Moja tvár musela žiariť a ukazovať celú tú podstatu, ktorú som chcel. Klamať sám seba som dokázal statne. O to viac klamať druhých. Predsa len som to zvládal celé roky. Klamať o svojej orientácii.
            Dôkladne som zamkol dvere a snažil sa ich zamknúť i keď sa už zámka po dvoch cvaknutiach bránila. Snažil som sa domyslieť si ďalších desať zámok a pancierové dvere. Steny z titanu a nepriestrelné okná. Nič z toho. Len stará šupácka izba.  Všetko by malo mať svoj správny smer a zodpovedať sa nárokom života. Lenže... vážne, klamár dostane do obzoru vždy len ďalších klamárov.
Michio stál pri mne. Tesne pri mne. Akoby sa bál odo mňa pohnúť, čo som svojim spôsobom i chápal. Lenže, je to len Osaka. Chodili sme tu predsa každý deň. Skrz mesto, do mesta, na zmrzlinu, na námestie, do kaviarne, do reštaurácii. Ako sa toto denné nebo mení v nočné peklo by si nikto nepomyslel. Dokonca ani dvaja osemnásť roční fagani, ktorí by čo to mali z nočného života mať za sebou. Sme predsa len fagani. Nevieme nič. A kto si myslí, že je život na úteku v prvý deň skvelý, nech si to skúsi. Čas sa vlečie neuveriteľne pomaly a všetko dostáva tak odporné a ošúchané farby. Je to k ničomu. Celý tento spôsob riešenia problémov. Ale nebudem ten hlúpy a jediný, ktorý povie; stala sa chyba vraciame sa. Nebudem slabochom. Pre Michia nie som slaboch a dodržím čo som povedal. Zatiahol som ho do ešte väčšieho chaosu a nebezpečenstva. Akoby sme to obaja vyhľadávali. Michio, obeť surového znásilnenia, ktorý sa chcel dostať preč od všetkých. A predsa skočil priamo do jamy levovej. Ja, ako neohrozený ochranca. Nechal som to zájsť príliš ďaleko sám so sebou...

            Dívali sme sa spoločne na muža, ktorý hral na husliach na námestí. Len sme tam stáli tak tupo a čumeli na neho. Čakal zrejme, že mu hodíme pár mincí do puzdra. Prišlo mi z toho divne, že jedného dňa by som tu mohol sedieť ja. Chcel som strašne ísť na vysokú školu a moje rozhodnutie, ktoré som vykonal bolo tak hlúpe a detinské, že je rovnako detinské to, že si nepriznám chybu a nezačneme spoločne s Michiom riešiť naše problémy na úrovni dospelých. Sme príliš veľké deti. Muž na  nás divne pokukoval pri hraní na husle, na čo sa zrazu zarazil a v rýchlosti všetko začal baliť. Nechápali sme čo sa deje. Michio zrazu do mňa drgol a hlavou kývol smerom k dvom policajtom, ktorý si to k nám smerovali. Takže nezákonne žobre. Bože, prišlo mi každým okamihom smiešnejšie, že na žobranie musí mať človek povolenie.
            „Chlapci!“ ozval sa jeden z policajtov. Bradatý a fúzatý s guľatým bruchom. Vždy som si myslel, že policajti musia byť v kondičke. Ale toto.. toto by zrejme nezabehlo ďaleko za zlodejom dámskych doplnkov. „Nemali by ste byť v škole?“
Michio pohliadol do zeme. Už som chápal celý tento spôsob. Tento úžasne nedokonalý spôsob džungle. Niekto musí byť pri mláďatách.
            „Nie, nemali.“ Riekol som obyčajne a jednoducho. Policajti po sebe pozreli a potom mykli plecami a rozišli sa preč.
            „Musíme vymyslieť čo budeme robiť Michio.“ Pohliadol som do jeho smutných hnedých očí. Skutočne musím vymyslieť niečo, čo ho rozveselí. Začali sme sa potĺkať po okolí a pozorovať všetkých tých ľudí, ktorí kreslili na ulici. Spievali a hrali. Človek, keď len tak kráča skrz ulicu a má svoj cieľ si nikdy nevšimne koľko takých ľudí minie. Ani ja som si ich nikdy nevšímal. A zrazu sme sa mali stať jednými z nich. Bolo ich príliš a mne prišlo tak ľúto toho všetkého čo sa dialo. Týchto žobrajúcich ľudí, ktorí boli často terčom výsmechu a polemík na lavičkách od znudených babiek a dedkov a rovnako aj akosi hanbou krajiny. Japonsko sa vždy pýšilo svojou kvalitnou ekonomikou, hospodárstvom... ale či si to praje alebo nie, v každej krajine sú žobráci, a nezamestnanosť. Úteky mladých ľudí, ktorí sa stratia. Mali sme patriť práve k tým posledným.
Nakoniec sme sa usadili na lavičku a sledovali ľudí. Obaja sme mlčali. Zrazu sme si nemali akosi čo povedať. Jediné o čo nám šlo bolo nikoho známeho nestretnúť. A obaja vnútorne sme cítili, že práve to chceme! Aby niekto k nám prišiel a povedal, to bude v poriadku poďte so mnou dám vám všetko. Nestalo sa tak. len sme tam sedeli, ignorovaní. Ľudia nás míňali. Za celý život som si nevšimol, koľko tí ľudia telefonujú. Stovka ľudí prešla okolo mňa telefonujúc. Odrezaní od života si to niesli na svojich dvoch nohách s plastikovou škatuľkou v ruke. kašľali na ľudí ako som ja a Michio. Na žobrákov. Proste prešli okolo do vlastných svetov a tú realitu. Tú špinavú a hnusnú realitu nebrali ako nič. Nechceli aby sa im zaniesol prach ich luxusných domov.
Sedeli sme tam doobeda, pokiaľ mi to už nezačalo byť divné. Ani sme neprehovorili, len sme sa dívali. Natiahol som ruky k modrému nebu a pohliadol na Michia, ktorý sedel stále rovnako. Nepohol sa. Znova ten neprítomný výraz tváre. Tie oči, ktoré hľadeli mimo svet, ktorý sme zdieľali. Boli  príliš ďaleko. Presne ako vtedy v kuchyni. Nemerajúc čas. Ponorený do svojej mysle.
            „Mám hlad.“ Povedal som s pohľadom do tej tváre, ktorá sa ani nehla. „Michio!“ drgol som do neho na čo ho trhlo. Výraz v tvári poplašený a zmätený.
            „Pôjdeme sa najesť dobre?“ usmial som sa a postavil z lavičky. Ah bože, daj mi silu tohto človeka držať nad hladinou.

            Po tom niečom čo pripomínalo lacné jedlo z bistra, sme sa vrátili na obchádzku okolia. Ani za svet som sa nechcel vrátiť skôr do tej izby než by som mal. Pripadala mi tak tiesnivá, hnusná, špinavá ako všetko čo sa chystá v našom živote. Tá jedna miestnosť pre mňa znamenala oddelenie od sveta. Ako zatvorený v márnici. Dávno mŕtvy a niekde zašuflíkovaný. Cítil som z nej depresiu. Odpor.
            „Vidíš to miesto?“ nasmeroval som Michiho pohľad pod osamelú lipu, ktorá bola ohradená drobným múrikom. Prikývol a ja som sa usmial. „to bude naše stanovisko. Ja budem hrať a ty ponúkať kreslenie. Dostaneme hádam dvojnásobok. A možno ani nie. Uvidíme, či to budeme robiť spoločne alebo len osobne aby sme dostali viac peňazí.“
Skutočne som si nemyslel, že sa staneme umelcami ulice. Ani že zrazu príde nejaký človek a ponúkne nám milión aby sme šli skladať a predávať za ďalšie milióny.
            „Mám z toho zvláštny pocit.“ Konečne sa vyjadril Michio. Bol som šťastný za akékoľvek jeho slovo. Musím jeho dušičku nejako rozveseliť.  Jedno za čo som bol rád, bolo to, že jeho slová nemali hneď devastujúci a depresívny charakter. Bol zamĺknutý i pred tým, ale teraz...
            „Áno?“ opýtal som sa zvedavo.
            „Keď sme tak sedeli a pozorovali okolie, všimol som si dvoch chlapov. Jeden bol v obleku a druhý v džinoch. Obaja obchádzali pár ľudí. Tých čo hrali alebo kreslili. Čosi im hovorili. Nemám z toho dobrý pocit Akira.“
V jeho tvári som videl mračenie. Ešte stále toho môžeme nechať. Môžeme sa vybrať k Michiovi domov a ostať u neho doma. Jeho rodičia sa i tak odpravia kamsi do neznáma i keď ich syn bude nezvestný. Môj mobil ležal ticho vo vrecku vypnutý. Ten záchvat zmeškaných hovorov a správ bude deprimujúci.
            „Skúsime to áno? Len to skúsime a potom ak nás niekto bude otravovať tak toho necháme a presunieme sa niekam inam áno?“ usmial som na Michia povzbudivo. Vzal som ho okolo ramien a vykračoval si po jeho boku. Mal som z tohto gesta dobrý pocit. Cítil som sa tak naplnene a na okamih som zabudol, že sme utiekli, nebudeme mať o pár dní ani na zápalky a naše sebavedomie klesne ako ortuť v teplomere.

            Ten návrat do izby bol proste nutný. Chcel som na chvíľu oslepnúť a nevnímať tú skutočnosť, že to v čom budeme bývať bude už len a len horšie. A čo vlastne dosiahneme tým čo robíme? Budeme mať niekedy lepšie bývanie? Ah Akira, teba to prejde a s revom sa vrhneš matke do náruče. O hodinu sme mali všetko čo sme potrebovali a boli naspäť na pľaci. Uložili sme sa k lipe dúfajúc, že nepríde žiadny policajt, ktorému nepadla práve zjedená kobliha. Usadil som sa na múriku s gitarou a začal rozmýšľať čo mám hrať, nech to pre boha nie je nič depresívne ale ani príliš smutné, inak klesne Michiova nálada. Ak to bude však niečo rezké tak si ľudia pomyslia, že nám je strašne dobre.  
Čím dlhšie som hral pieseň od Atsushiho Sakuraia, tým viac som mal pocit, že niečo nie je v poriadku. Že niekto sa díva a pozoruje nás. Doslova na nás čumí. Pár mincí sa našlo a tak sme mali aspoň na nejaké jedlo na večer. Michio sedel vedľa mňa a kreslil budovu pred nami. Nechával si tvrdú dosku na kolenách aby okolo idúci videli, že nešaškuje a vie kresliť. Vždy keď sa k nám niekto cudzí priblížil, videl som na ňom ako panikári. A to bol ten problém. my dvaja sme boli problém. Michio a jeho nedávny incident. My dvaja hlupáci sa po tom všetkom vrhneme do sveta kde nás čakajú rovnako hrozné a možno ešte horšie veci.
Snáď to skutočne prežijeme.
~*~
            Čierny sedan zaparkoval pri policajnej stanici. Z auta vystúpil štíhli mladík napravujúc si golier košele. Stále na praxi, ale predsa sa cíti na stanici už ako ryba vo vode. Nikdy to Akire ani Michiovi nepovedal. Ale prípad Michia má nejaké spoločné znaky s inými obeťami. Preto je v tom viac než sa zdá.
           
            „Volá sa Ikabari Matsu.“ Povie žena s gaštanovými dlhými vlasmi a v jej ruke zbĺkne oheň zo zápalky, kedy si pripáli cigaretu, „máme aspoň jedného z nich. Určite je to on!“
Eiji sa oprie o hranu stola a vezme do rúk zložku. Jeho prvý veľký prípad. Nesmie sklamať. Proste nesmie! A teraz k tomu to zmiznutie Akiry a Michia! Je to na zbláznenie. V uliciach už sú policajti a hľadajú ich. Len má pocit, že obchôdzári majú na práci vždy niečo lepšie než hľadať dvoch stratených chlapcov.
            „Vie sa uč niečo o chlapcoch?“ opýtala sa žena ťahajúc do seba nikotín. Eiji len pokrútil hlavou.
            „Máme výpoveď Akirovho brata. Vraj sa s ním len rozlúčil a hneď na to odišiel.“
            „To sa svojho brata nesnažil zastaviť?“
            „Nemyslím, že by to dokázal...“ pokrúti hlavou Eiji a položí zložku na stôl, „Akira je dominantná nátura. Keď si postaví hlavu. Žena na neho nedôverčivo pohliadne. Na to prejde okolo stolu na druhú stranu a tesne sa postaví k Eijimu.
            „Čo tak? nejako veľa informácii o ňom vieš.“
            „Je súčasťou vyšetrovania. Vypočúval som ho tak som si o ňom vytvoril obraz. Slečna Kurosawa.“ Oplatí jej rovnakou kartou Eiji. Chvíľu trvá medzi nimi ticho a mierne napätie. Na to sa žena pobavene rozosmeje.
            „Že ty po ňom ideš?“
Eiji prekvapene zamrká, na čo od nej urazene otočí hlavu. „Špecifikujte slovo ideš.
Detektívka odklepe popol do popolníka na stole a pohliadne mu do svetlých očí, ktoré vyzerajú práve dosť nestabilne.
            „Poznáš predsa slang Eiji. Ideš... robíš do neho? Páči sa ti? Si gay nie je tak?“
Eiji sa zamračí. „Do toho Vás nič nie je detektívka!“ otočí sa od nej a odíde. Žena sa oprie bokom o stôl a založí jednu ruku v bok. „Ale zadok máš sexy...“ vyfúkne dym.

            Dvere od kabínky zaklapnú a za nimi i zámok. Eiji sa posadí na zarytý záchod a vloží hlavu do dlaní. Tá ženská! Tá prekliata ženská jedna! Ak sa to roznesie, tak je jeho kariéra v riti. Keby bol aspoň už zabehaný detektív. Mal nejakú tú prax a za sebou niekoľko prípadov, ale má nič. Len si to prizná. Veľké hovno. Jeho prvý prípad v praxi a tá ženská mu musí piť takto krv. Kvôli nej sa skoro neovládol.  
            „Kde do čerta si Akira?!“ potichu nepríjemne zavrčí a začne si šúchať dlane o seba. Ak ho nenájdu tí policajti, pôjde do ulíc sám a pritiahne ho domov za vlasy. A samozrejme i Michia. Toho jemnejšou metódou. Prekliaty Akira! Toto bol určite jeho hlúpy nápad. Ujsť po niečom takom z domu. Chudák Michio, však musí trpieť. Jeho poznamenané telo a myseľ. Zbláznili sa. Určite sa zbláznili. Sú síce len v Osake, ale... nikto nevie kam sa až môžu dostať.
            „Akira...“ znova založí tvár do dlaní. Keď si predstaví ako ho videl v tej izbe. Jeden veľký chalan, ktorý si vedel postaviť hlavu a presadiť svoj názor, sa choval ako malé decko, kedy sa klbčil so svojim bratom v posteli. Stačil mu ten kúsok. Ten zadok vidí pred sebou doteraz... a keď sa ho opýtal  na tú jednu vec s hygienou... usmeje sa. Stiahne ruky k perám a pohliadne na dvere od toalety. Páčilo sa mu s ním zápasiť o to, kto má v čom pravdu. Akira mu nadával do neschopných a on s radosťou odbíjal jeho provokácie.

            „Stále nemáme dôkazy že sa jedná o toho chlapa. Potrebujeme hlavne svedka. Čiže Michia, Akiru alebo Matsuya.“ Počuje všetky tie veci pri jednom stole. Ostatní sa zhŕkli okolo stola detektívky Kurosawa. Nebude jedným z nich. Pôjde sám a nájde Akiru i Michia. Pôjde za tými, ktorí budú vedieť ako sa chovajú. Síce už viedol dlhý rozhovor s rodičmi oboch. Ale stále je tu niečo čo ostatní nevedia.
            Čierny sedan znova naštartoval a Eiji sa odviezol o pár blokov ďalej. Nebude to dlho trvať a mesto bude plné policajtov a plagátov s ich podobizňami. A to ich buď privedie domov alebo vyplaší a odídu z mesta. Preto to musí zastaviť. Musí ich nájsť skôr, než ich vyplašia a oni zmiznú z Osaky ako para nad hrncom.
Z vrecka džínsov vytiahne vibrujúci mobil a prijme hovor.
            „Okita! Kde sa flákate?!“ naštvaný hlas kapitána.
            „Teraz som bol na stanici, a nezdá sa, že by sme boli o niečo múdrejší. Nemyslím si, že vysadávaním a čakaním čo nájdu druhí toho zistíme viac!“
            „Média šalejú! Rodiča šalejú! Tisícka ľudí šalie!“ zvolá mu do mobilu muž naštvane, „je to chúlostivý prípad, kedy bol znásilnený mladý chlapec! Chlapec Okita!“
            „Nemusíte po mne kričať kapitán.“
Muž na druhej strane si povzdychne. „Dobre, dajte vedieť keby ste niečo zistil.“
            „Rozumiem.“ Vypne hovor a mobil pohodí na sedadlo vedľa seba.

~*~
            Možno by som mal Michia vziať a jednoducho ho odviesť. Bojím sa o ne ho. Skutočne mám o neho strach. Keď on je teraz tak zraniteľný, a dostal ešte k tomu do takéhoto prostredia kde...
            „Michio?“ prestane hrať na gitaru a pohliadne na mladíka ktorý nerobí nič len sedí a prezerá si okolie.
            „Hai?“ usmeje sa jemne. Akira si povzdychne. To nejde. Tie očká zrazu tak žiaria. Akoby si sám Michio neuvedomoval čo sa deje. Možno je to tým, že je preč, a je to tak vzrušujúce a nové. Možno tým, že nemusí byť na tom mieste, a je tomu miestu kde sa mu prihodilo utrpenie, ďaleko.  Ale je si vedomí, že i tu mu to hrozí? A možno viac?
            „Nemáš strach Michio?“
            „Iie... si predsa so mnou...“
Prekvapene som mrkol, akoby ma klamal zrak, keď sa jeho ústa roztiahli do úsmevu. Musel som sa aj prepočuť. Len snívam. Zaiste len snívam. S pokrútením hlavy som sa zasmial.
Ah Michio, som zvedavý do kedy nám to vydrží.

2 komentáre:

  1. Vieš čo som si znova po dlhej dobe uvedomila? :D že milujem tvoje poviedky ... pretože oni sú taak dobre napísané :D a chcem pokračovanie, čo najskôr :D a.... a už neviem čo som ti k tomu chcela povedať ale ešte niečo som chcela XD

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Povídka je krásna ale kluci jsou v nebezpečí doufám že jej Eiji najde včas. Karin

    OdpovedaťOdstrániť