utorok 28. decembra 2010

Dead by Sunrise

Poviedkový cyklus na známu tému upíri. Vytvorené mnou pomerne dávno. Len ma napadlo, že by možno nebolo od veci keby som to tu dala.
Poviedka dole...
Upozornenie: homosexuálne vzťahy
+18



Dead by sunrise

            Vážne si na mňa myslel pri tom čine? Určite som to bol ja, a nie tvoj hlad? Bola to láska, ktorá ťa k tomu viedla? Nič, len láska? Chcem ti veriť, každému tvojmu slovu, opojenému šarlatovou túžbou. Chcel by som sa ponoriť do tvojich smaradových očí, nachvíľu plávať v tom ich jazierku, ktoré ti ich plní. Aspoň raz, sa dostať von z toho krvavého mora, do ktorého si ma ponoril. Na samotné dno. A cez túto farbu nevidím na hladinu. Nič len šarlatová... a na úsvite... chcem byť na úsvite. Ničím nezmenený... krvavý na úsvite...
            Všetko na vôkol stíchlo pod prílivom vĺn. Zneli tak krásne. Tak príjemne a zároveň ničivo. Dokázali mu rozburácať myseľ a pri tom ju uľudniť. Spenené vlnky narážali na skaly. Príliv zapríčinený splnom trval už tri hodiny. A celé tie tri hodiny stál na brehu a díval sa na tmavú oblohu pokrytú trblietavými bodmi. Ďaleké a predsa tak blízke hviezdy. Niekedy by si prial byť pre neho tou hviezdou. Byť mu na blízku, ale zároveň ďaleko aby mu nemohol ublížiť. Tak ako pred tým, ako mu ublíži znova a znova. Len veľmi malému počtu upírov na svete ostávali jazvy z ich premeny. On bol jedným z nich. Dokonca i pri veľkej krvilačnosti, sa to dokázalo zahojiť. Jemu nie. Michel bol viac než krvilačný pri jeho premene. Nepamätá sa ani na svoje áno, ani na veci ktoré sa diali predtým. Akoby mu s krvou vysal i kus spomienok. Všetko sa to stratilo, bolo to preč. A po tých dňoch, čo trpel nezneistenými bolesťami premeny, a porážkou vlastného sna, si ani nepamätal prečo vlastne sa chcel stať nesmrteľným. Upírom, vrahom... prečo na celom tomto mizernom svete nemôže existovať pre neho aspoň jeden normálny, reálny sen, ktorý by mu neublížil? Michel bol jeho snom. Jeho Francúzskym snom lásky. Paríž, krásne vločky snehu, malá kaviarnička. Ako z románu. Jeho veľká nočná láska, upír. Prečo teraz vlastne na to spomína? Aby mu ubližoval i ďalej? Ani nemusí byť prítomný. Prečo upír nemôže plakať? Prečo sa upír nevie zasmiať od srdca? Prečo nemôže cítiť radosť a lásku tak ako sa má? Všetko sa pokazilo. Všetky tieto veci sú dávno vyčlenené z upískej existencie. Len on ostal trčať ako skala uprostred temného, búrkového mora. Upír so slzami v očiach, a boľavým srdcom. Jazvou na krku, ktorá mu bude navždy pripomínať jeho naivitu a hlúposť. Hlúpe jazvy, ktoré všetko musia pripomínať.
Pohne sa z miesta a vydá sa späť do domu. Koho hlúpy nápad vlastne bol mať dom na pláži, keď sú upíry a na pláži je najviac slnka? Všetko je hlúpe. Úplne všetko. Stratená existencia. Povzdychne si a zatiahne za sebou dvere. Ostane o ne opretý, dívajúc sa na Michela, ktorý sa zjavne rozhodol prísť domov. Vlastne, akoby mohol toto nazývať svojim domovom?
            „Niečo som ti priniesol srdiečko.“
            „Michel, koľko krát ti mám hovoriť, aby si mi nenosil krv!“ zaťal zuby a prudko sa rozišiel z miesta preč. Nenávidel tú jeho súcitnosť s jeho bolesťou a neschopnosťou. Učil sa. Bol novorodeniatko. Chce sa to všetko naučiť.
            „...ale... nič si dnes nejedol.. tak sa nemusíš hneď urážať.“ Povzdychne si Francúz a položí fľašu na stôl. Odfúkne čierny prameň vlasov bokom. Takže z dnešnej noci nebude nič. Pretiahne ruky k stropu, pri čom stuha vo vlasoch pustí a jeho vlasy sa rozprestrú po chrbte. Myslel si, že bude nejaké vzrušenie dnes. Trpezlivosť... trpezlivosť... začína mať pocit, že je toto jediné, čo mu z ľudskosti ostalo. K tomu, jeho drahé srdiečko bývalo námesačné. Áno, on vie, že občas sa prejaví anomália pri zrodení upíra. Ale námesačníctvo je najzriedkavejšie. Niečo mu bráni v celkovej premene. Nechce ho stratiť, ale Nicolas nechce ani hovoriť o tom. Nechce hovoriť o ničom. Všetko ho uráža a čuduj sa Pánu, I on je i precitlivený. Akoby mu tie emócie bránili v premene.
Siahne po fľaši a odpije. Už vychladla. To je nevýhoda krvi z druhej ruky. Nevie ako dlho má čakať kým sa uráči ísť na lov. On všetko zvládne... všetko... pokrúti hlavou a pohliadne na fľašu. Musí predsa niečo jesť. Vydá sa teda hore po schodoch, do izby, kde zmizol jeho milenec. Odtiahne posúvacie dvere a pohliadne na Nicolasa, ktorý sedí na posteli a v rukách žmolí tmavomodré prestieradlo.  Vážne, je hriech z takéhoto človeka spraviť upíra? No tak to pôjde do hlbšieho pekla, než si pôvodne myslel. Už nebude dávať na súhlasy tých ľudí. Asi si napíše zmluvu, aby na neho nemohli potom útočiť, až ich premení na upírov. Hlúpa predstava. Usmeje sa a sadne si k Nicolasovi.
            „Nico, no tak... napi sa. Ja viem, že je ti to protivné. Viem, že som k ničomu a sto ďalších vecí. A tento život vôbec neprebieha tak ako si si predstavoval a ako som ti nasľuboval... tak sa prosím napi. Inak budeš slabý, moc slabý... slabučký.“ Nahne sa mu k ušku, ktoré zakrývajú šafranové vlásky. To bolo to prvé, čo ho na Nicolasovi okúzlilo. Farba jeho vlasov. Krásna a tak ojedinelá. Sýta. Vezme prameň vlasov medzi prsty a privonia. Dokázal by ho obskakovať, zahŕňať večným bohatstvom, stačilo by si povedať.
            „Napi sa láska.“ Šepne mu do uška a natiahne pred neho fľašu s krvou.
Nicolasov hnedý pohľad sa upieral na tmavočervenú tekutinu, v sklenej fľaši z priesvitného skla. Mal pocit, akoby sa sklo zafarbilo na červeno, akoby chcela vytiecť a zamoriť všetko čo je ešte farebné. Jeho svet sa pomaly a iste menil na krvavý fľak. Mal chuť sa rozplakať a umrieť.
            „...musíš sa napiť. Sľúbil si mi to. Sľúbil si mi, že nebudeš protestovať a poslúchneš ma.“
Nicolasove pery sa zachvely. Celé jeho telo bolo zaplavené bázňou po vôni krvi. Chcel ju. Tak moc. Ale všetky tie veci, ktoré mu v tom bránia, sú ako tumor. Pomaly sa šíriaci. Akoby ľudskosť zrazu bola choroba a zabíjala jeho upírie telo a myseľ.
Životodárna tekutina stiekla na jazyk. Jeho telo sa zachvelo. Ucítil silný úder srdca. Akoby bol celé roky mŕtvy a toto bolo prvý krát, kedy udrelo. Pri každom dúšku, sa rozbúšilo silnejšie a silnejšie. Udieralo mu do svalov a rebier. Možno sa chcelo dostať z toho prekliateho, mŕtveho tela. Nenávidelo svojho nájomníka, ako sa k nemu zachoval. Ako zabil tú jeho silu a mladosť. Každý glg chutil inak. Efekt pomaly slabol a z lahodnej chuti sa stávala voda. Obyčajný nápoj.
            „Tak vidíš...“ Michelove prsty prešli po pramienkoch vlasov zostrihnutých pod uši.
            „Si tak krásny Nicolas... nádherne voniaš...“ o to viac opojná túžba bola zahryznúť sa a napiť. Lenže tým by ho skôr zabil, aký bol slabý.
            „Poď, prejdeme sa. Vonku je krásna noc srdiečko.“ Úsmev okrášlil už i tak nádhernú tvár Michela. Pery sa otreli o Nicolasové líčko a putovali nižšie na krk. Ešteže srdce sa už pomaly tíšilo. Nezvládol by cítiť ten tep tepny, ktorá ho omamovala svojim pohybom. Nicolas sa len rodí. Jeho srdce znova umrie vždy keď vypije posledný dúšok krvi. Kým sa jeho telo zaplní energiou, potrvá to.

~*~
            Mesiac stále kraľoval tmavej oblohe. Bol nádherný, oválny a nazlatlý. Pre toto miloval pláž, a chcel tu žiť. Na odľahlej časti zálivu. Jednoducho si túto zem kúpil a usadil sa tu. Nikdy neuvidí ten nádherný úsvit na vlastné oči. I keď po tom moc túžil. O to viac po tom bude túžiť Nicolas, ktorého práve vzal za ruku.  Len ich kúsok zeme. Prinesie mu čokoľvek bude chcieť.
            „Je krásny, že áno?“ Michel sa pousmeje a pohliadne lúče dopadajúce na hladinu mora. Takto musí vypadať slnko. Len je viacej svetla. Už si moc nepamätá ako vypadá taká obloha. Vídava ju v televízii, na obrázkoch. Ale na vlastné oči to musí byť najkrajšie. Nicolas nemo prikývne. Stále má pocit, že mu toho vzal viac, než chcel. A to pokladá život za všetko. Vie, že Nicolas stále trpí bolesťami, ale všetko sa stratí. I tá jazva. Určite sa stratí.
            „Poď! Pôjdeme do vody.“ Nicolas naľakane pohliadne na svojho priateľ akoby ho ťahal na denné svetlo.
            „Nie je to nebezpečné pri prílive?“
            „Ale no tak... nebuď suchár.“ Zasmeje sa a rozpne si košeľu, ktorú pohodí za seba do piesku. Pohliadne znova na Nicolasa, ktorému sa objavil úsmev na tvári.
            „A všetko dole...“
            „Čo?“ urazene pohliadne na Michela, ktorý sa zasmeje.
            „...všetko... i toto...“ zájde prstom za lem spodného prádla a natiahne ho, takže guma vystrelí.
            „...až po tebe.“
            „Ako chceš.“ Mykol plecom Michel a jedným pohybom stiahol spodné prádlo.
            „Tak poď lebo to urobím násilím.“ Rozbehne sa do vody. Prvé vlnky prílivu mu olíznu chodidlá.
            „No tak...“
            „Tá voda... aká je?“
            „Nico!“ zvolá za ním so smiechom Michel.
            „...studená... moc studená... no ale neboj sa, neprechladneš.“
            „Haha...“ zahundre si po pod nos Nicolas a s povzdychom a váhaním si vyzlečie posledný kúsok oblečenia ktorý ho zakrýval.

~*~
            „...takto vypadáš nádherne... vo svite Mesiaca... dokonalosť...“ bledá pokožka zaliatá jemným zlatistým svetlom Mesiaca.
            „...nie som nádherný... ani krásny... nie som...“ odmietne Nicolas pochvalu a pohliadne na hruď Michela. On je tu ten jediný, kto je nádherný. On je len vyslabnutý, mrzácky upír. Nič viac, nič menej.
            „...stačilo slovíčko ďakujem, alebo aj ty...“ ah ten chlap je tak nevinný. Ale to je na ňom to krásne. Pohladí Nicolasa po tvári. Jediný spôsob ako ho naučiť piť krv sa práve ponúka. Čím skôr, tým lepšie.
            „...Nico?“
Ten tón hlasu. Určite zase niečo chce. Pohliadne do zelených očí, ktoré sú stále rovnako krásne žiarivé.
            „...mám nápad...“ rozhrnie vlnku rukami a priloží ich Nicolasovi na boky.
            „...si taký strnulý, ani ma nepobozkáš...“ tie zbytky ľudskosti v Nicloasovi hlásali len jedno; rumenec v tvári.
            „A, kam ťa mám pobozkať?“ na to, naopak, na Michelovej tvári sa rozhostil úsmev.
            „sem...“ ukáže si prstom na vlastný krk.
            „hm...“ je všetko čo vyjde spomedzi Nicolasových pier. Predsa to nič nie je. Len okamih nie? priloží pery na to miestočko a zamrzne. Doslovne ostane ako primrznutý. Akoby bol Michel z kovu pokrytého inovaťou. Akoby sa k nemu prilepil perami. Ten pocit, ktorý sa ním rozlial ako náhle pocítil tep. Len drobné buch buch... drobné narážanie na jeho pery. Ten malý uzlík pod kožou cítil akoby niekto búchal palicou na bubón. Intenzívne, hladne. Začínal mu voňať. Telo strnulo a srdce udrelo. Piť... chcel sa napiť. Tak moc. Tak ako to robí Michel. Preniknúť pod tenkú vrstvu kože a sať. Ucítiť medovosť jeho krvi na svojom jazyku, ako steká dole hrdlom, oživuje jeho mŕtve srdce. Túžba prekonala slová a dva ostré špičáky sa prerezali cez kožu. Prenikli pod vrstvu a narazili na tepnu. Zabijem ho. Preletelo mu hlavou okamžite. je to predsa tepna... ja ho zabijem! No jeho túžba sa nedala zastaviť a pery Sali do tela ľahodnosť a život.
            „Len si daj...“ na Michelových perách panoval úsmev. Nebál sa ničoho, žiadnej bolesti, smrti. Nič také nepríde. Len jedna zmena, a to tá, že jeho srdiečku prestane biť srdce...
~*~
            Jemnučké, ešte namodralé lúče slnka sa plazili po hladine mora. Zasiahli dva telá stojace vo vode. Ani jeden z nich nevedel ako dlho tam stáli v objatí. Teplé lúče sa zarývali do bledej kože v snahe ju zahriať.
            Myslel som, že láska nebolí. Že láska je cit, ktorý oživuje a smútok cit, ktorý lásku zabíja. Často si smútok a lásku pletieme. Sú to dve odlišné veci. Možno keby som chápal tento rozdiel pred tým, nebol by som dnes na tomto mieste... nebol by som s Michelom. Nebol by som nikde. Potĺkal by som sa Parížom osamelý a stratený. Zaradený v tých masách každodenných ľudí. Je mnoho vecí, ktoré na tomto „živote“ nenávidím. Ale mnoho mi dali. A láske sa prinášajú obete. Či bola tá moja správna alebo nie.... na tom nezáleží. Pretože ak sa budem s tým trápiť a nenávidieť sa za to... nič s tým nevyriešim. Preto beriem a ťažím čo najviac z toho, čo mi bolo poskytnuté a dané.
            Umrel som na úsvite... moje srdce prestalo byť v tie prvé slnečné lúče... posledný úder...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára