sobota 27. novembra 2010

Osaka love (Zmrzlinoví kamaráti - kapitola II.)

           Spoza zatvorených dverí sa ozývalo búchanie. Budík hlásil pol tretej ráno. A na to aký čas sa na ňom ukazoval, oči Akiri boli otvorené doširoka a hľadeli do stropu po bežiacich tieňoch. Keby sa tak vedel pohybovať i on. hore dole, nenápadne a ako stará rarita, na ktorú je každý zvyknutý, tak si ju nikto nevšimne.
Znova a zase matka vyhadzovala otca z domu. Ten buchot naznačoval tomu ako hádže s jeho vecami a on do všetkého v zúrivosti trieska. Už sa mal chuť zdvihnúť a vletieť tam, nech s tým prestanú. No neželal si dvakrát dostať letiacim predmetom do hlavy. Ako naschvál si spomenul na Michiho priznanie, že jeho rodičia stále pracujú. Vychoval sa sám... venoval mu by mu na deň svojich rodičov, aby mohol pokojne spať. Hlavu si zakryl vankúšom v tej myšlienke, že by mu to hádam i pomohlo. Ale ako toľko krát po tom vyskúšaní, samozrejme, že mu to nepomohlo.
Jedno mu bolo tak nesmierne jasné, už spočiatku. Nevyspí sa! Zase!
            „Nii-san?“ ozvalo sa vedľa jeho postele. Bol nútený stiahnuť vankúš zo svojej tváre. Pohliadol na brata, ktorý bol od neho o rok mladší.  V jeho rukách sa objavila futbalová lopta. Na Akirovej tvári úsmev. Prečo sa trápiť doma a čakať v posteli kým zaspí, keď môže robiť iné veci, ktoré ho unavia natoľko, že zaspí? Nastokol na nohy tenisky a obaja preliezli cez okno vonku. Výhoda bývať v jednopodlažnom domčeku. Obaja sa rozbehli k plotu, ktorý preliezli.
            „Myslíš, že sa prestanú niekedy hádať?“ opýtal sa pretáčajúc si na ukazováku futbalku Matsuya.
            „Teraz ma to ani nijako netrápi.“ Ukradol mu loptu a rozbehol sa smerom na ihrisko, ktoré bolo neďaleko domu.
            „Dávam im tak polhodiny na upokojenie.“ kopne Akira loptu do brány, kde ju zachytí sieť.
            „...potom pôjdu k nám do izby s otázkou; spíte?“ Matsuya pobehol po loptu. Došiel k svojmu bratovi a vtisol mu ju na hruď.
            „Budem chytať...“ pohliadol na hodinky, ktorý mal na ruke. Pol dvanástej. Všade tma a štvrť ticho spala.
            „Toto je už aké len vyčíňanie.“ Zasmial sa Akira. Osemnásť a sedemnásť ročné decká o pol dvanástej v noci vonku, ktoré hrajú futbal aby nemuseli počúvať svojich rodičov. Ich vlastný oddelený rodinný zvyk.
            „Aki!“ zavrčal otrávene Matsuya, keď lopta vystrelila už tretíkrát do parku, ktorý bol blízko ihriska.
            „Bubu, ešte ťa tam niekto ukradne.“
            „Veľmi smiešne. Až sa to raz stane, budeš z toho celý posratý.“ Svoje tvrdenie zdôrazní ukazovákom ktorým by ho rád letecky poslal proti Akirovi. Stratí sa v húšti a stromoch.
            Ako minúty ubiehajú a Matsuya sa nevracia, usadí sa Akira na trávu a pohliadne smerom k ich domu, ktorého je vidno len maličký kúsok. Vzadu ako je rozsvietená veranda. Jediný dom ktorý svieti na verande v túto hodinu.
            „Matsu! Tak kde trčíš!“ zvolá za svojim mladším bratom. Postaví sa zo zeme a znudeným krokom sa dostaví až k okraju húšte.
            „Matsu?“ odtiahne konár. Prekročí vybehnutý koreň a rozhliadne sa. Jednoduchá filozofia; tma ako v rohu.
            „Nemysli si, že ti na to skočím!“ riekne pobavene a dostane sa hlbšie do lesa. Ale skutočne, takéto naschvály nie sú vôbec vtipné. No vážne, začínal mať pocit, že sa ocitol v hlúpom filme, kde sa stratí mladší brat. Ten druhý ho ide hľadať a uvidí ako jeho mladšieho brata vraždia a potom má celoživotnú traumu.
            „Ako myslíš. Ja ťa hľadať nebudem.“ Odvrkne mrzuto, ale pokračuje svoju obchôdzku ďalej. Začuje tiché kroky a mihnutie svetla. Zvesí ramená a povzdychne si. On sa nebude hrať na naháňačku do hája!
            „Matsu!“ zavrčí potichu až ho niekto zospodu vezme za členok. Takmer vykríkne, ale sa skôr vytrhne a zaujme bojovú pozíciu. Z krovia sa ukáže strapatá hlava Matsuya.
            „Čo ty malý...“
            „Pššt! Ticho!“ prikáže mu celý rozladený a nervózny.
            „Poď sem!“ hekticky začne mávať rukou. Tomu chlapcovi muselo zrejme preskočiť. On sa nebude trepať do krovia kde sú komáre, kliešte a iný hmyz.
           „Aki!“ znova tie hlasy. Takže to nebol Matsuya. Otočí hlavu smerom od ktorého prichádzali hlasy. Na to začuje i tiché kvílenie. Plač, ktorý sa rozlieha pri zemi. Otočí svoje telo celé tým smerom a započúva sa.
            „Čo to robíš?!“ vyštekne priškrtene na svojho staršieho brata Matsuya. Tie slovká, ktoré sa dostávajú do uší Akiri. Akoby počul slovíčko prosím? Podíde bližšie, nevnímajúc Matsuya k miestu odkiaľ prichádzajú vzlyky a hrubý hlas. Rozoznal dva tóny. Dvaja chlapi. Ani nevie ako blízko sa dostane. Prikrčí sa a spoza stromov a krovín ktoré ich obrastajú vykukne na miesto činu. To je predsa... ruka mu vyletí k ústam a zadrží nadávku a k nej i výkrik. Oči sa rozšíria takmer sa neudrží na nohách. Prvé čo ho napadlo je zavolať políciu. Ale na čo by si asi tak bral so sebou na pár minút vonku mobil? Matsuya je zalezený v kríkoch. Ten nebojácny gavalier. Kričať o pomoc? Alebo začať nahlas rozprávať... nie, to by ho mohli odvliecť preč. Proste im do toho vletí. Rozhodnuté. Na to je pošahaný dosť. Odstúpi, nadýchne sa a bez rozmyslu sa rozbehne voči prvému chlapovi, ktorý stál a zapínal si práve nohavice. Ako po ňom Akira skočil, zvalil ho na zem. druhý chlap, ktorý práve podnikal súlož spanikáril. Skôr myslel na to ako ho vytiahnuť a schovať ako pomôcť svojmu priateľovi váľajúcom sa na zemi. Občas zaberie hrubá sila bez vedenia skôr ako stratégia. Akira, ktorý sa ocitol pod mužovou silou na zemi rukou nahmatal kameň a ovalil ho ním do spánku. Muž sa zakolísal a zavalil k zemi. Zakrvavený kameň hodil Akira po druhom mužovi, ktorý sa snažil svoju obeť zdvihnúť zo zeme a vziať ako štít.
            „Aki!“ zvolal Matsuya utekajúci k svojmu bratovi. Muž povalil telo chlapca na zem a rozutekal sa preč.
            „Si v poriadku?“
Akira v značnom rozpoložení a vytržení sa snažil polapiť dych. Srdce mu búšilo to rytmu slova infarkt. Sediac na zemi a nevládajúc  ani rozprávať ukázal na chlapca ležiaceho na zemi. Matsuya sa k tej kôpke dotrhaného oblečenia zohol.
            „Už je to v poriadku... zavoláme pomoc.“ Akira vidiac ako Matsuya vyťahuje mobil z vrecka sa bacne rukou do čela. Ten debil mal celý čas mobil a nezavolal políciu. Radšej sa skryl do kríkov. On ho zabije. Natiahne sa po mužovi, ktorý sa prebral k vedomiu. Vezme ho za nohou, ktorou muž kopne aby sa ho zbavil. Lenže Akira celý v šoku a psychickom vyčerpaní po odhodlaní sa vrhnúť do takejto scény po hlave, sa nevládze ani pohnúť. Matsuya sa postaví od zraneného chlapca a podíde k mužovi. Postaví sa nad neho a vrazí päsť do dlane.
            „Mám čierny pás, chceš to skúsiť?!“ zaškrípe zubami. Muž sa prevalí na bok a rozkašle. Do pravého oka mu stečie pramienok krvi z rozbitého spánku.
Akira sa prevalí na chrbát a ruky voľne nechá roztiahnuté. Jeho oči zachytia dve hviezdy v korunách stromov a hlas Matsuya, ktorý volá políciu a sanitku.
~*~
            Sediac na lavičke hľadel celý čas do zeme. Nedokázal si uvedomiť čo práve videl a ako zakročil. On ho zabije! Nemuselo to dôjsť až tak ďaleko, keby Matsuya zavolal políciu. Prečo do čerta?
            „Až budete schopný podať výpoveď príďte za mnou.“ Policajt, ktorý sa pred ním zastavil sa uistí, či je v poriadku a potom ho prenechá do rúk rodičov, ktorí okamžite prestali myslieť na hádku. Nechápajúc čo ich synovia robili vonku uprostred noci.
            „Čo ste tam robili Akira! Čo keby sa vám niečo stalo?“ lenže do osloveného to šlo ako do steny. Nič neprijímal. Žiadne informácie do svojho vnútra. Len stále dookola premýšľal, prečo sa takéto veci dejú, a ako by to asi dopadlo, keby tam neskočil.
            „Poznal si toho chlapca?“ opýtal sa zrazu otec. Akirov pohľad sa stočil bez jediného pohnutia hlavy na otca. Či ho poznal? Začal si vybavovať tú tvár plnú sĺz. Roztrhané oblečenie. Zrazu sa prudko postavil a rozbehol smerom k sanitke, pri ktorej ho zastavil ošetrovateľ.
            „Je to môj kamarát!“ natiahne cez telo muža ruky v snahe sa dostať do sanitky.
            „Prosím pustite ma k nemu!“
Za Akirom sa objavil policajt, ktorý sa mu pred chvíľou prihováral.
            „To je v poriadku, pustite ho dovnútra.“  Ošetrovateľ spustil ruky a priložil ich na ramená Akiri.
            „Hlavne ho nerozruš!“ riekol vážne a starostlivo. Akira nakukol poza neho dovnútra sanitky na čo si vyliezol hore. Usadil sa pri vozíku na ktorom ležal chlapec. Pohliadol do tváre bez akéhokoľvek špecifického výrazu. Tak nemá, mŕtva, bez akéhokoľvek vyjadrenia. Len zaschnuté slzy a modriny. Opatrne vzal bledú rúčku do zovretia tej svojej.
            „Budeš v poriadku.“ Ani nevedel či tie slová fungujú. Ale mal pocit, že je to stokrát lepšie ako mlčať a len zízať. Pohľad hovorí mnoho ale slová sú sto krát lepšie. Len vôbec nechápal ako sa to mohlo stať? Nebýva takto náhodou na druhej strane sadu? Pevnejšie zovrie priateľovu ruku.
            „Uvidíš, zase pôjdeme na zmrzlinu. Ja, našiel som pár drobných rozsypaných v taške. Som ti ju dlžný.“ Prečo sa musí tak hlúpo tváriť? Ten priblblý úsmev na jeho tvári ničomu nepomáha a nikdy ani nepomôže. Radšej by bol, keby vedel použiť jednu jedinú vetu, ktorá by ho nejako ubezpečila, že bude v poriadku.
            „Michio...“ utiahol sa dozadu Akira. Takmer pustil jeho ruku. Len mlčal. Díval sa do stropu sanitky a mlčal. Do vnútra vošiel ošetrovateľ a natiahol do injekcie nejaký roztok. Vpichol ihlu do žily na záhybe ruky a pohliadol na Akiru.
            „Bude v poriadku.“
Znova sa otočil a vystúpil.
            „To určite...“ šepol si pre seba s prázdnym pohľadom Akira.
            „Môžem sa opýtať, odkiaľ sa poznáte?“ objavil sa tam znova ten policajt. Výraz Akiri vypadal tak zničene, prázdno a beznádejne. Akoby nevedel čo má urobiť viac než urobil, aby svojho kamaráta ubezpečil, že bude v poriadku.
            „Od čerešní... od večera.“
~*~
            Je zvláštne počuť a vnímať človeka, ktorého poznáte tak krátko, a práve si o ňom utvárate obraz... práve takto. Z tej temnejšej stránky. Stojí tam je, existuje ale nie je s vami. Stretávanie sa pri takýchto okamihoch je to najťažšie čo existuje...

            Vraj zajtra v škole. Ako mu to tvrdil, s akou istotou mu povedal, že sa tam stretnú. Tak to vypadá, že už vážne nič na svete nie je tak isté ako si myslel a ako to tvrdil. Aspoň jeden krát by sa mohlo vyplniť to, čo chce. Niečo dobré voči druhému.
            „Ty nepôjdeš do školy?“ opýtala sa matka stojac vo dverách svojho najstaršieho syna sediaceho na okne. Ani jej neodpovedal. Len sa ďalej díval vonku. A na čo tam má ísť? Povedal, že sa stretnú vo škole. Nemá dôvod tam teraz ísť, keď tam nebude Michio. Pôjde do nemocnice a bude s ním. Sľúbil predsa, že budú spolu nie? Nepriamo ale sľúbil to. A vnútri sa cíti za všetko ako neskutočný idiot!
            „Ak by si niečo potreboval zavolaj mi do práce.“
            Aj ja by som chcel všetko riešiť týmto slovami. Byť nestranný a dívať sa spoza opony. Len tak aby si si bola istá, či sa tvoj syn nechystá spraviť hlúposť. Trebárs či si nepodrezáva žily, alebo nedroguje. Tvoj syn, tak vtipný, usmievavé slniečko. Dnes hlboko v noci zapadlo... ja už nevie prečo sa smiať. Snažil som sa všetko vypustiť. Do toho prázdna sa nahromadilo kopec temnoty tejto noci. Ako sa mám usmievať a tváriť sa prívetivo, keď Michio...
~*~
            Asi preto, že všetko stmavlo. Už sa neoberal na rozkvitnutý sad, keď ním prechádzal na bicykli. Nedíval sa po zmrzlinárovi, ktorého minul. Ani na jazierko v mestskom parku plnom lekna a labutí. Pohliadol len na červený kríž pri vchode do nemocnice.  Postupoval až k sestričke ktorá mala službu pri informačnom pulte. Vyžiadal si číslo izby Michia a bez jedinej otázky navyše, sa vybral po chodbe. Míňal číslice na dverách, ktoré sa na neho usmievali ako predepitafy na náhrobkoch. Epitaf v číslach. Zatiaľ poradovník. Na každé číslo pripadá iný výrok. Stlačil kľučku od dverí s číslom osemnásť a vošiel dovnútra.
            „Ahoj.“ Pozdravil a dvere za sebou zatvoril. Michio na neho ani nepohliadol. Opretý o vyzdvihnutú posteľ a vankúš sa díval smerom k oknu. Obloha sa pomaly zaťahovala.
            „Kúpil som ti zmrzlinu, len sa po ceste akosi roztápala a ako som ju zlizoval tak...“ usmeje sa. Snáď len keby urobil čokoľvek. Keby Michio niečo povedal. Hocičo, čo má spraviť. Zabiť niekoho, niekoho prepadnúť, skočiť z okna. Ak by ho to rozveselilo, tak to urobí. Pritiahne si stoličku k posteli a pohliadne na všetky tie modriny a oviazanú ruku. Nebude s ním hovoriť. On to vie. A vôbec, prečo by mal mať chuť hovoriť? Určite k nemu poslali psychológa. Nejakého múdreho človiečika, ktorý jeho mlčanlivosť vyrieši. Ale oni sú kamaráti. Nie je to viac, ako rozhovor plný cudzích a lexikónových slov?  frázy. Sú to len a len frázy.
            „Ale i tak som ti niečo priniesol.“ Z vrecka tašky vytiahne obálku z fotografiami, po ktorú sa stavil po ceste. Vyhľadá tie, ktoré nafotil v sade. Spiaceho Michia v tom úžasnom zlatistom svetle precedenom lístím stromu. Oprie ju o vázu s kvetinami. A k nej druhú s kvetmi sakury.
            „Chcem aby si vedel, že pokiaľ nepôjdeš do školy ty, tak ani ja. Povedal som, že sa tam stretneme a bez toho tam nepôjdem.“ Položí tašku vedľa stoličky na zem. on by sa ho tak veľmi rád spýtal čo sa to vlastne stalo! A predsa, tá otázka viazne v hrdle ako guľa. Keby sa ju snažil vysloviť asi sa udusí.
Má tak zvláštny pocit, že sa zaplietol do niečoho čo ho bude stáť viac než rozum a schopnosti odolávať krízam. Ako tak hľadí na Michia a jeho výraz. Aspoň slovíčko, čokoľvek. Ale on mlčí. Videl tie filmy s obeťami násilia i dokumenty a je pre ne i nejaká skupina. A oni hovoria. Hovoria o tom, ako im je zle, a plačú. Ale Michio proste len mlčí. Ani slzička odvtedy. Len mlčí a díva sa doblba. Ako mu má rozviazať ten jazyk? Nejakými hlúpymi pokusmi o vtipy? Rozprávať mu historky?
            „Čo sa tam stalo?“ vyletí z neho otázka. Akoby z neho vyletela obrovská guľa. Zakašle a priloží si ruku na hruď. No ani jeho otázka Michia nerozhýbala.
            „Kto boli tí muži? A čo si robil v takú hodinu v parku?“
Tie otázky jedna za druhou padali z jeho úst zrazu tak chladne a bezcitne. Horšie než sa pýtali vyšetrovatelia. Horšie než kohokoľvek otázky. Boli priame bezcitné a len za jedným účelom. Nech už povie na ne Michio čokoľvek, hlavne, že prehovorí.
            „Poznal si ich? Povedal si, že večer budeš doma a kresliť, tak čo si robil vonku?“
On to do čerta chce vedieť. Či sa už bude cítiť ešte horšie ale on... proste chce a nevie si pomôcť. Prebrať aspoň kúsok z tej bolesti, ktorú v sebe Michio varí a uzatvára do seba.
            „Ja viem ako ti je...“ sklonil hlavu a pohliadol na svoje ruky zložené v dlani. A bola tu nervozita.
            „...ako to môžeš vedieť...?“ ozvalo sa tíško od ležiaceho Michia, ktorý nespustil pohľad od okna. Tak predsa prehovoril.
            „...je to bolesť. Ja viem, že iná, ale... môžem porozumieť tvojej bolesti Michi. Už od malička... sa moji rodičia hádajú a hádžu po sebe čokoľvek. Vídal som to každý deň a... prial si aby to skončilo. V tomto ťa chápem, keď chceš, aby tvoja bolesť pominula.“
Asi sa proste zmieri s tým, že už viac neprehovorí. Otáča jeho problém na ten svoj, aby naň zabudol? Alebo preberá pozornosť sebecky na svoje problémy? Bolo to jedno. Tak či tak, tu bude sedieť, i keby mal mlčať. Bude pri ňom. Pretože samota a bolesť sa navzájom tak neuveriteľne milujú, že oba pocity sa vzájomne znásobujú.
            „Keď sa vyrozprávaš, bude ti lepšie, uvidíš...“
            „...psychologička príde poobede.“ Odsekne po tichu. Nech rovno povie, že ho tu nechce. Že takto sedieť a rozprávať môže i doma do steny.  Tá mu bude odpovedať mlčaním.
            „Psychológovia sú na nič. Tiež len rozprávaš a rozprávaš. Odrecituje poučku a pošle ťa do reality. Ja len... že realita nie je ako knižky. Nemôžeš sa riadiť knižkou.“
On ho nechce nahnevať ani rozčúliť. A vlastne chce! A veľmi to chce. Postaví sa a obíde posteľ z druhej strany. Zastrie Michimu výhľad k oknu. Založí ruky v bok a nadýchne sa.
            „Povedz mi okamžite čo sa stalo! Ja som tam bol Michio, pamätáš? Videl som tých dvoch chlapov! Aj mňa sa to týka!“
Len sa otočil od Akiri na bok a viac sa prikryl.
            „Ty mi to musíš povedať! Ja to takto nenechám. Aby si sa kvôli nejakým dvom idiotom trápil a zožieral! Za to, to nestojí! Zabudni na to!“
Michio sa prudko posadil. Vzal vankúš a hodil ho do Akiri.
            „Nehovor mi čo mám robiť! Nevieš ako mi je! Ako sa cítim a čo chcem!“ skríkol na neho a hodil do neho i druhý vankúš.
            „Prestaň za mnou doliezať a špehovať ma! Vypadni! Zmizni odtiaľto! Nestojím o tvoju pozornosť ani tvoje debilné otázky!“
Akira stojac na jednom a tom istom mieste pohliadne do zeme. Keby tomu tak nemohol uveriť. Ale čím viac mu vyvstáva tá svietiaca poznámka, že sa poznajú necelý jeden deň, tak tým viac tomu veril. Nie sú kamaráti. Ako si to mohol myslieť? Čokoľvek z toho? Skutočne len... odísť. Zdvihol oba vankúše zo zeme a hodil ich na posteľ.
            „Ale ja áno... ja o ňu stojím...“ prejde okolo postele a zmizne za dverami. Ako môže toto povedať? Po tom všetkom? Nezachránil mu takto život? Neušetril ho od ešte väčšej bolesti, ktorá mala prísť? Toto je vďaka. Nejakú chcel. Možno len, rád ťa vidím. Alebo úsmev. Niečo, čokoľvek. Len nie tento krik. A predsa ho chcel, aby sa Michio rozhovoril, tak to dokázal. Myslel, že urobí čokoľvek ak to bude chcieť, len nech niečo urobí sám... a urobil čokoľvek. Naštval ho a odišiel tak ako Michio chcel.
            A v tomto mám začať niečo nadväzovať? Pretože ja chcem.
            Rozišiel sa po nemocničnej chodbe. Tak predsa, to nie je kamarátstvo od čerešne. Nie je to nič. Len prázdne stretnutie naplnené vzápätí niečím bolestivým. Keby len stačilo sa s tým vyrovnať a ísť ďalej. Ponechať Michia osudu. Ale zaplietol sa do toho takou váhou, že ho to potápa pomaly za ním. Dole na dno...
Nemôže odísť... i keď o neho Michio nestojí. Už niet úniku.

1 komentár:

  1. To je hrozne co se mu stalo ale doufám že to že jej odhání Akiri neodradí. Karin

    OdpovedaťOdstrániť