štvrtok 25. novembra 2010

Osaka love (čerešňový sen - kapitola I.)

Nikdy ma nepadlo, že najkrajšie sny zažijete pod Sakurou. Sú tak jemné a nežné. Ľahol som a sníval o tom, že niekto príde a opýta sa ma; čo tu robíš?

         Slnko presvitalo cez ružové kvetiny čerešní. Odrážalo sa od nevýrazných zelených lístkov a zaplavovalo celý sad. Jedna hodina doobeda a predsa bol sad úplne prázdny. Michio pod jednou z čerešní opodiaľ cesty hľadel s privretými očami k zlatistým lúčom. V ruke držiac ceruzku a dosky s papierom. Jeho obraz bude hold čiernobiely ako väčšina z tých, ktoré už nakreslil. Stred jari bol najkrajší. Tá záplava ružových kvietkov. Vždy túžil tento obraz prírody nakresliť. Teraz len stál rukou nehybne na papieri a díval sa do toho svetla. Omamovalo ho a hlavne pomaly uspávalo teplo, ktoré na neho dorážalo. Pomaly privrel viečka ešte viac, až ich nechal oči zahaliť. To teplo na jeho tvári bolo tak príjemné a hrejivé. Tvárou mu preletel drobný úsmev. Takto ostať ešte chvíľku. Ani nevedel ako, a jeho myseľ úplne vypla. Pomaly sa prepadol do spánku.
         Po prašnej cestičke uprostred sadu sa rútil ako šialenec na bicykli Akira. Rozhodol sa, že bude lepšie utiecť pred všetkými čo najrýchlejším dopravným prostriedkom a hlavne po najnebezpečnejšej ceste pre bicykle. Zdvihol sa zo sedadla a pridal. Biela košeľa patriaca k školskej uniforme viala za ním ako vlajka mieru. Na perách úsmev a oči hľadiace dopredu. Obzrel sa na chvíľu za seba a spomalil. Dostatočne ďaleko od všetkých. Od ľudí, od školy. Sadol späť na sedadlo a pohliadol do korún sakúr, ktoré míňal. Zrazu dupol prudko vzad, aby  zabrzdil a zložil nohu z pedálu. Viac sa nahol do boku aby si bol istý, že dobre vidí. Zosadol z bicykla. Odtlačil ho na bok a položil na zem. povolil si viac kravatu, ktorej červeno zelený vzor zvýrazňovalo biele tielko pod košeľou. Drepol si pred Michia ktorý stihol zaspať držiac v ruke ceruzku. Opretý o sakuru. V Akirovej hlávke preblysla myšlienka ako mu uškodiť keď tak nevinučko spinká akoby bol svet gombička. A ešte k tomu je poza školu ako vidí. Pošúchal si bradu a pohliadol na papier, ktorý z časti zakrývala Michiho ruka. Vzal ju dvoma prstami za zápästie a nadvihol. Zadívala sa na obrázok stromov. Len nemo a nechápajúc čo vidí na stromoch ako takých zamrkal. Od obrázku ho upútal náramok z dvadsiatich dvoch kameňov z perlete. Pustil Michiho ruku späť na dosky a pohliadol na ten svoj náramok. Tigrie oko. Usmial sa a sadol si do trávy, pri čom nohy založil to lotosu. Ostal sedieť a pozorovať jeho tvár. Tak zlatistá pokožka ako sa od nej odráža slnko. Chcel vidieť farbu očí. Určite budú vzhľadom k svetlo hnedým vlasom, nejaké slabunko hnedé, alebo hnedo zelené. Priložil si zadumane prsty k perám a rozmýšľal ďalej. Nakoniec siahol do tašky, ktorú mal položenú vedľa seba v tráve a vytiahol fotoaparát. Nosil ho všade so sebou i preto, že chodil do krúžku fotografov a venoval sa tomu z čistej zábavy. Nastavil si objektív a upravil kontrast nech mu nesvieti. Pohliadol do hľadáčika a cvakol. Toto bude do jeho príbehu, ktorý skladá ako stvorené. Spravil ešte zopár fotiek keď si všimol, že jeho obeť sa prebúdza. Naklonil sa viac k tej bezchybnej tváričke, zrakom upriamený k viečkam, za ktorými sa pohli oči. Chce len vedieť, či trafil farbu.
         „Hmmm...“ dostal sa spokojne od Michiho, ktorému naskočil na tvár úsmev. No oči stále neotváral. Takéto sny by mohol mať častejšie. Pomaly otvoril očká, ktoré si začali zvykať na svetlo. Pár krát ešte zamrkal, kým si uvedomil, že niekto pred ním sedí. Trhlo ho a div sa nezatlačil do kmeňa sakury.
         „...hnedé...“ prikývol si Akira a usmial sa. Znova vzal fotoaparát a spravil fotku. Michio nechápajúc čo sa deje sa zamračil.
         „Čo robíš? Čo chceš?“ snažil sa ho od seba dostať rukou aby ho prestal fotiť.
Akira sa postavil a založil voľnú ruku v bok. Pohliadol dole na Michia, ktorý si tienil rukou oči aby na neho hore videl.
         „Ty ma nepoznáš?“ riekol nafučane a nechal vánok nech zhrnie čiernu ofinu z jeho čela.
         „...mal by som?“ opýtal sa už pomerne naštvane Michio.
         „Ešte stále ma nepoznáš?“ Akira nahodil pózu hodnú modelov s úsmevom. Na Michiho tvári sa pohlo len obočie, ktoré sa pozdvihlo a hlúpy výraz ktorý posielal voči Akirovi. Na toto vážne nemá náladu.
         „Ah bože... a vôbec, čo tu robíš?“ drepol si pred Michia.
         „Kreslím.“
         „Nemal by si byť v škole?“ Michio zdvihol ruku, na nej vystrčil ukazovák a ďobol ho do ramena. Dotknutý moc nechápal čo tým chcel urobiť. Akože, či nie je prelud, alebo či stále nesní?
         „Nesnívam sa ti, neboj sa.“
         „Nie, to je odozva na tvoju otázku. Ty máš byť tiež v škole nie?“ založil kresbu do dosiek a vložil ich do tašky, ktorá parila k predpísanej školskej uniforme.
         „...ja? nie...“ riekol so samozrejmosťou Akira, „ale keď sme už obaja poza... nechceš niekam zaviesť?“ usmial sa s úplným protirečením si, ktoré Michio nijako nekomentoval.
         „...kam ako?“
         „...neviem... len tak a keď sa ti nejaké miesto bude zdať vhodné, zastaneme tam. Tak čo?“ vypadal tak nadšene, že prišiel s takým úžasným nápadom, ktorý bude vyhovovať obidvom.
         „A vôbec ako sa voláš?“ opýtal sa Michio, bez jednoznačného súhlasu, keď sa obaja postavili.
         „Akira.“ On ho vážne nepozná! Kde žije? Do akej školy to chodí? Uniformu majú rovnakú, i logo školy je rovnaké. Tak kde je problém? On Michia pozná z videnia ale, on jeho nie? Veľkého rebela a školskú hviezdu? To je drzosť.
         „Ja som...“
         „Michio, viem.“ Usmeje sa celý nadšený a začne Michiovi potriasať oboma rukami, i keď mu ich nepodal. Na to sa vyberie k bicyklu ktorý postaví. Prvé čo preletelo Michimu hlavou bola myšlienka; ten je nejaký hyperaktívny.
         „Nasadať!“ upravil si tašku krížom cez hruď Akira a pohliadol na Michiho, ktorý nie moc dôveryhodne zízal na jeho bicykel akoby mal nastúpiť do jamy levovej.
         „Neboj sa, viem ako na to... vozievam i svojho mladšieho brata. Tak nasadni!“ div mu to neprikázal i keď to znelo ako príkaz.
Ale treba posúdiť aký normálny človek si len tak drepne pred cudzieho človeka  a začne ho fotiť a sledovať ako spí? No, nie sú celkom tak cudzí, i keď chodia do rovnakej školy. Ale prakticky cudzí sú. Tak si to treba len predstaviť, že uvidíte nejakého človeka ako sedí pod stromom. Spája vás len znak školy a vy si pred neho sadnete a začnete ho očumovať.
         „Za toto mám u teba zmrzlinu.“ Chytí sa Akiry aby nezletel z tej podivnej polohy, ktorú zaujal na jeho bicykli. Ten sa odrazí a vyrazí na cestu so smiechom.
         „Uvidíme...“
         Cesta z čerešňového sadu sa za nimi míňala. Rovnako ako ružové kvetiny na stromoch. Len prach, ktorý rozvíril bicykel a vôňa.
         „Tak čo? Už si zmenil názor?“ otočil hlavu momentom na Michiho, ktorý sa dokonca i usmieval. Bol to tak úžasný pocit, cítiť vietor vo vlasoch v tomto jarnom teple. Ako sa prediera každou škárou, cez látku. Osviežujúce.
         „Tam zastav.“ Hodil hlavou smerom k drobným stánkom na okraji parku.
         „Rozkaz.“ Akira spomalil a odbočil. Zastavil pri lavičke a počkal kým Michi zlezie z bicyklu. Potom ho oprel o lavičku. Ten jeden malý fiškus.
         „...na toto máš oči čo?“ usmial sa. Takže chce zmrzlinu. Tak počkať. Ehm... založí ruky do vreciek od nohavíc, ale jediné čo vytiahne je papierik od žuvačky. Väčšiu prázdnotu ešte nevidel.
         „Nemám ani floka...“ Michi kukajúc na neho čo to vystrája len pokrúti hlavou a vytiahne peňaženku z tašky.
         „Na tom nezáleží...“ Usmial sa podišiel k stánku so zmrzlinou, za ktorým stál mladý muž. Odhadoval mu tak okolo dvadsiatich rokov.
         „Akú chceš?“ Akira dobehol radostne k nemu a vzal ho okolo ramien.
         „...dnes ma spoznal. To chce osláviť.“ Viac Michiho k sebe pritiahol a usmial sa na mladíka, ktorý im to opätoval.
         „Úžasné...“
         „Tak ktorú chceš?“ Akira sa sklonil k tomu výberu. Toľké farby a chute. Jediná ktorá ho tak príšerne zaujala bola tá červená. Vybočovala vo všetkých radoch.
         „Takže jahodovú a vanilku.“
         „Začínam ťa milovať.“ Akirove pery vtisnú bozk na Michiho líce. Ten strnie a len ostane pohľadom na ružovo červenú farbu jahodovej zmrzliny v kornúte, ktorú drží mladíkova ruka. Na to po nej siahne Akirova ruka a roztrhá obraz, ktorý bol jeho myšlienkovým spojením. Spamätá sa a vezme si svoj kornút so zmrzlinou. Zaplatí a rozíde sa spoločne s Akirom k lavičke, kde sa usadia.
         „Žiješ v Osake od narodenia?“ opýta sa Michio aby reč nestála. Lenže sa zdá, že je Akira ponorený len do svojho pojedania jahodovej zmrzliny. No nič, asi sa nechce baviť o takých veciach.
         „Nie tak celkom,“ odhryzne z kornúta „narodil som sa tu, ale potom sme sa presťahovali do Kyota. No, a zase sme späť.“
         „Ja celý život. Ani som nikde inde, než v Osake nebol.“ Mykol plecami  Michio a olizol vanilkovú zmrzlinu dookola aby sa mu neroztiekla po kornúte.
         „Určite niekam pôjdete.“ Povzbudí ho Akira. Ten tú zmrzlinu priam zhltol.
         „To pochybujem,“ znova mykne plecami Michi „moji rodičia sú neustále v práci. Prakticky som vyrastal sám na svoj vlastný úkor.“
         „Aha, takže kontrola riadená tebou samým.“
         „Dnes som si nariadil ísť poza a kresliť sakury. Pretože poobede je tam už veľa ľudí. Ráno ako zázrakom nikoho. Všetci sú v škole alebo v práci.“
Tento deň bude pre neho ešte veľmi dlho má taký pocit. Asi si zase zalezie do záhrady a začne kresliť toľko omieľané ruže. Občas mu príde, že nežije ničím iným len tými ružami. Akoby boli jeho rodičmi, že sa k ním utieka. Ale kdeže. O chvíľu im zoženie aj psychológa aby vedeli aký majú na neho dopad.
         „Chceš ešte niekde zájsť?“ otrie si dlane len tak sucho o nohavice Akira. Michio sa na neho zahladí a celého ho skonštatuje pohľadom. Mal by ho skutočne poznať zo školy? On proste veľa ľudí v škole nepozná. Má svojich kamarátov, s ktorými chodí von, ale nezaujíma sa o dianie v škole. Len je to hlúpa a nudná aktivita, ktorá potom skončí a bude mu ľúto, že si už nemôže podriaďovať ľudí i v jeho budúcej práci.
         „Vážne som ťa ešte nevidel.“ Pokrúti hlavou. Akirovi klesnú ramená.
         „Na toto som sa vážne nepýtal.“ Zabrble popod nos. Postaví sa a vezme bicykel.
         „Čo takto expres výlet do centra?“ cukrovo sa usmeje.
         „Nie si alergický na cukor alebo tak?“ zahnane sa odtiahol od Akiri, keď spozoroval ten úsmev.
         „Ale nie... nie som... nasadaj!  A hneď!“ zatváril sa tvrdo, rozkazovačne a panovačne.
         O chvíľu sa ocitli v centre. Ísť po ceste bolo ako prekážková jazda bicyklom. Policajti za nimi kričali, že dvaja sa na takom bicykli viezť nemôžu ani zo srandy ani z núdze. Obaja sa len zasmiali a Akira pridal na rýchlosti. Zabočili a dostali sa presne tam kam chceli. Hlúčik pubertiakov, pouličný hráči na hudobné nástroje, speváci, artisti.
         „Ešte stále ma nepoznáš?“ ukáže na miestočko pri fontáne, kde sedia dvaja chalani, zjavne v podnapitom stave. Obaja účesy zaliate všetkými možnými farbami v dotrhaných, ale zjavne módnych handrách, ako sa to dalo nazvať.
         „Netuším.“ Znova oznámi Michio.
         „Prečo ti záleží tak na tom, aby som ťa spoznal?“ opýta sa ho kráčajúc povedľa bicykla, ktorý si Akira tisne vedľa seba.
         „...nechodíš na toto miesto?“
         „Ale áno. Občas áno.“
         „A videl si toho chalana ktorý tancuje pred fontánou?“ opýtal sa už bez úsmevu a určitého zaujatia energetickými vecami.
         „Keď o tom tak teraz hovoríš...“ zamyslí sa Michio. A myslí tak dlho až dôjdu k tomu miestočku pri fontáne. Obi dve farebné, potrhané machule sa so smiechom postavia a pozdravia Akiru. Michio ostane visieť na tom obraze očami. Čo on má spoločné s takými to...?
         „To ty?!“ opýta sa šokovane.
         „To ty tu tancuješ?“ na Akirovej tvári sa objavil široký a nevinný výraz. Vystrčil palec v znamení a vzal oboch mladíkov okolo ramien.
         „To je Dex...“ mykol hlavou k mladíkovi s modro zeleno hnedými vlasmi.
         „A toto je Pax...“ hlavou mykol do druhej strany. On ich bude asi identifikovať podľa tých farieb. Tento krát žlto červená a čierna.
         „Prečo nemáš i ty...“ Michio si siahol na svoje vlasy. Akira sa celý prezrel a obe machule tiež spočinuli pohľadmi na ňom.
         „On je sexy i bez toho.“ Keby sa dali vyjadrovať pocity i obrazmi, tak okolo nich lietajú hviezdičky.
         „To je Michio. Michio úžasne kreslí...“ pokývne s privretými očkami Akira. Obe machule sa vyrútia proti Michimu a začnú vyzvedať.

~*~
         Nakoniec sa Michio dozvedel, že Pax je šialený programátor. Jednoducho génius, ktorý nemá problém s čímkoľvek, čo sa týka počítačov. Dex má zase fotografickú pamäť a nemá problém si čokoľvek zapamätať okamžite. Dohodli sa spoločne, že vytvoria nový operačný systém, čisto japonský bez prekladov a bude tak unikátny, že im budú platiť za to, aby ho mohli preložiť do rôznych jazykov. Michio v tom videl jedine to, že chcú zbohatnúť. Na to mu Pax zdelil, že za peniaze postavia školu programovania. Takže i charitatívny účel?
A čím chcel byť teda Akira? Akira chcel byť fotografom viac než čímkoľvek iným. Po strednej chce nastúpiť na fotografiu. Keď sa ho Michio opýtal prečo nechce radšej tancovať, dostalo sa mu, že tanec môže robiť kdekoľvek a kedykoľvek ale na fotografiu potrebuje určitý systém ktorý si v škole nájde. A len škola mu poskytne výstavy a podobné veci bezplatne. Takže išiel na to logicky.
        „A čím chceš byť ty? Michio?“ mrkol po všetkých troch, akoby mu položili otázku arabsky.
         „Ja neviem.“ Mykne plecami.
         „Ale Mi-chan!“ vezme ho okolo ramien Akira s úsmevom.
         „Nemykaj stále plecami... dnes už asi dvadsiati krát to robíš.“ Pritiahne si ho k sebe.
         „Mi-chan mi dnes kúpil zmrzlinu.“ Všetkým by sa mohli okolo hlavy nazbierať srdiečka.
         „To je normálne predsa...“ riekne na obranu a očkami zablúdi kamsi mimo tie pohľady. Má pocit, akoby im už išli dohodnúť rovno svadbu.
         „A nechceš ísť na umeleckú školu? Môžeme ísť spolu! Ja na fotografiu a ty na tie druhé veci kresby a také tie veci čo tam sú.“ Vyjadril sa skutočne presne Akira, stále tisnúc Michiho k sebe na tele.
         „Môžeš ma už pustiť?“  
         „Nie, si ako taký mazlíček. Plyšový mamcko. Ňuňu...“ postíska si ho ešte a otrie sa líčkom o to Michiho.
         „Ale...“
         „...my už musíme ísť.“ Oznámia machle a poberú sa preč. Akira pustí Michiho.
         „Tak kam pôjdeme teraz?“ znova ten široký úsmev...
~*~
         Cesta naspäť smerovala cez rozkvitnutý sad sakúr. Akira šiel pomaly a tak si Michio obzeral ružovú ktorá tmavla vo svetle zapadajúceho slnka. Strávili spolu celé poobedie. Ani nevie ako sa im to podarilo. Proste začalo to sem a sem to i končí. Akira zastaví bicykel na križovatke prašnej cestičky a nechá Michiho zosadnúť.
         „Takže zajtra v škole. Hádam ma už spoznáš.“ Usmeje sa a mávne mu. Michio ostane stáť na cestičke dívajúc sa za ním, ako sa vzďaľuje.
         „Maj saaa!“ zakričí mu Akira otáčajúc sa za ním a mávajúc mu rukou.
Michio sa otočí k tomu koridoru čerešní ktorý tvoria. Len sa pousmeje. A nie je to ešte stále sen?
Rozíde sa po cestičke ktorá je skratkou smerom domov. Pod čerešňami sa skutočne krásne sníva.






3 komentáre:

  1. pekné :) máš také nie otrepané poviedky kde každý hneď každého miluje a vyspia sa v prvom diely a happy end v druhom...píšeš fakt pútavo a máš tam peckové hlody ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Souhlasím z prvním komentářem moc pěkně píšeš. Karin

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Začiatok poviedky sa mi naozaj veľmi páči :-) Veľmi sa mi páči tvoj opis. Mne sa opisy píšu ťažše, ale verím, že sa v tom zlepším :D Už sa teším, keď si všetky kapitoly prečítam. Už teraz s istotou môžem povedať, že ma príbeh bude určite baviť :-) ... Kuna

    OdpovedaťOdstrániť